Helouviniem sa alebo Rozpačité dušičkové blúúúz

Koniec októbra v rozpakoch. Na jednej strane nostalgické blues ukryté v obrovských chryzantémových bobuliach, na druhej strane veselá (?) a strašidelná "nazdarvíla". Malí zombíci s potkanmi vo vlasoch. Čakám ich vo dverách. Mocú sa po cudzích dvoroch a terasách a robia hluk. Strašia svojimi maskami nevinné psy.  Nezvonia. Len ticho svojimi kostnatými prštekmi zaklopú. Rituál neopakovateľnosti nikam nevedie. Zopakuje sa, kým nedostane šancu posledný zo susedov. Pred domom chvíľu váhajú, no napokon sa rozhodnú náš príbytok vynechať. Starká im už roky neotvára. Starkej sa starám o dobrú povesť tentoraz ja. Domček bez náznaku života má dnes zadýchané okno. Ešteže je tma. 

Drobné rozmihotané príšery strasú zo seba vypchaté mačky, umelé pavúky a hlodavce, vkĺznu drobnými rukami do tašky a vytiahnu z nej tisícky podôb americkej čokolády, začnú sa naťahovať, až sa ich igelitový poklad rozletí po celej šírke ulice a stratí sa v tme. Prekvapene civia na seba. Rozrehocú sa. Za závesom sa s čokoládou v kútikoch úst rehocem ja. Vyjedám škatuľu s bonbónmi a temer nedýcham. Rozvalená v okne zbadám odraz vorvaňa. Vyľaká ma. Zľahka sa nadýchnem a vložím do úst posledný čokoládový skvost. No more chocolate for little bastard! Môj humor je krutý rovnako ako tento sviatok.

Posledné októbrové teplá ma vyháňajú von o čosi skôr. Po pol roku mením trasu a prechádzam sa po dosiaľ neznámych miestach. Vzdialenosti medzi domami sú tu väčšie, lesy hustejšie, veverice majú dlhšie chvosty a psy majú hrubšie hlasy a lepšiu guráž. Keď začujem zúrivý dvojhlas, pridám do kroku a priam sa rýchlosťou stratím v podvečernej hmle.

Zastavím sa až pred stánkom hrôzy a amerického nevkusu. Z okien trčia odtrhnuté paže, pod strechou umelý netopier a na terase nehybne stojí invázia kostlivcov. Lebky, hrobky, kosy, záhrobie. Roztrhané plachty, mŕtvoly, z okien vychádzajúce nahrávky hrôzy v pravidelných intervaloch. V noci by ma vydesili k smrti. Teraz sa zmôžem len na úškrn. Smiech príde neskôr. Cesta halloweenskou alejou skončí v ďalekom Starbuckse a v mojom pumpkin lattééé. Zostávam verná atmosfére .

Hrôzu strieda vtip a ja prechádzam mestom - od domu k domu - taká zmätená, že už ani neviem, či plakať alebo sa smiať.

Víkendová pohoda.  Otec rozoberá drevenú latrínu a okolo neho krúžia naše tri nové kačky. Ležím v tráve a nechávam ušatého Cédrika olizovať mi rozosmiatu tvár.

V záhradke mama vykopáva rozkvitnuté dušičkové kvety, aby svet (ne)živých stratil farby nejasnej hmly. Vstávam, rýľujem tiež. O hodinu neskôr už zanikáme v dave žien. Sme na cintoríne. Cintorín v nás. Jedinou hudbou dňa sú zúrivé kefy čistiace rozmočené špiny náhrobných kameňov a jedinou farbou citlivá chryzantéma. V hroboch ticho a zo škár vylieza tma. Žiadna prosebná ruka kostlivca, žiaden hrôzostrašný smiech. Dych posrmtnosti. Žiaden americký horor. A predsa sa smejem. S každým novým fúknutím zhasnem ďalší snaživý plamienok čierneho kahanca. Rozhorí sa ten červený o čosi viac. Zlaté čiapočky náhrobných lampášov majú nový lesk, striešky vyčistené opľutou handričkou, do dymovo-čierna zadýchané sklá. Ožívajúce lampáše príbytkov mŕtvych. Mihajúce sa svetielka. Klebetiace susedky. Deti vo fúrikoch so špinavými vencami na hlavách sa vysypú na smetisku a dostanú nový nápad. Za chrbtami majú hromžiace nechápavé babičky. Smútočné stuhy, lesky v očiach.Ohnuté telá žien nad hrobmi príbuzných, prsty v zarastených záhradkách mŕtvych, nádoby s vodou, kopiace sa množstvá plastových vencov.

Hromádky učesaného lístia utekajú spod hrablí deťom oproti. Tvorivá sobota. Na oboch stranách oceánu. Strácam sa vo sviatkoch a zase zostávam akási nesviatočná.

A čo duša, čo ma tak zadúša?