Podľahla som už v prvý mesiac sledujúc rozťahané príbehy veľkých tiel Američaniek v bavlne. Čierne široké s úzkym strieborným pásikom obkresľujúcim líniu bokov, stehien, lýtok, sivé bez tvaru, biele bez vkusu, začiatky podpásové a konce zľahka nad členkom. Biele froté ponožky v gumených žabkách, zasneženosť v ľahkých letných balerínkach. Výpary tepla končia v rozpitej káve a zmrznuté prsty vo vreckách. Pod mikinou roztrasené vtáčatko. Príjemných šesť stupňov ma zamotalo do šálu a na rukách vrstvím dva rukávy. Jeden dlhší ako druhý. Keď mi do tváre fúkne silný studený vietor, vyšlem mu sopľavú odpoveď: Mala som si vziať rukavice alebo aspoň teplejšie čižmy. Svoju nadpriemerne teplú oblečenosť nesiem ťažko. Ešte ťažšie ten podpriemer vôkol. Očakávam následky v podobe nádchy a žasnem, že okolo mňa žiadna chrípka. Vitamín Cé vo vrecku, multivitamín v čaji, aloe v punčoche, na jazyku horčík, za uchom vápnikové stories, a pod pätou betakarotén. Vypätie bitky s vírusmi končí úspešne. Základom je otužilosť, východiskom krása chodidla v ľahkej balerínke a výsledkom protišmyková lekcia jemnej podrážky končiaca v stanici Družba (národov sveta).
Je krásne chladné ráno. Sobota prešla svojím ľahkým spánkom a snaží sa vstať. Je nás tu zo desať. Madisonská stanica vo východe slnka. Trasieme sa od zimy a nespúšťame oči od žltnúceho úžasu za modrou oponou. Dvíha sa nebo. Bude pekne.
Tentokrát sa na New York výnimočne teším. Čaká ma Metropolitné múzeum, nakupovanie so strýkom a dobrá večera na záver. Že sa tento deň zavrie do snehobielej noci a ponúkne akúsi novodobú "potopu" sveta, ešte netuším. Prvú verziu správy o konci ponúkli večerné správy už v stredu, zopakovali ju s výstrahou i včera, no zase som ne(u)verila. Tento raz som ale mala.
Opúšťam halu plnú umenia a nesiem si v hlave mix tých najslavnejších obrazov, prechádzam z haly do haly a žasnem nad toľkým priestorom bez okien. Vzduchu sa mi zachcelo. Keď vstúpim do chodby na prízemí, zbadám za obrovským oknom bielu snehovú smrsť, zblednem.
Viditeľnosť medzi snehovými vločkami slabne a vietor sa chystá zlomiť posledný rekord. Tuhne a roztápa sa. Prituhne ešte. V nedeľu sa prvý raz spustíme zo zasnežených kopcov a oslavíme Halloween.
Predtým však zostanem trčať na Newyorskej stanici s poslednou dávkou americkej kávy, vyzerajúc už druhý meškajúci vlak. Keď si uvedomím prázdno v čakacej hale, spanikárim. Bežím k informáciám. Stojím pred tabuľou s oznamom o kolapse vlakov a začne mi všetko dochádzať. Som stále tu, ujček už dávno za horami v teple a ja zatiaľ hľadím na tmu vo svojom vybitom telefóne a na päťdolárové prázdno v peňaženke. Užila som si svoje voľno do poslednej bankovky a teraz som tu. S ničím.
Vidím dav. Hrnie sa na koľaj do vlaku smer Newark. Všetci sa vezú. Veziem sa tiež. V staničnom frmole stratím prehľad a sadám do autobusu. Pýtam sa na Madison, vodička mávne rukou a úsmevom utíši moju neistotu. Zastaví na stanici, ktorú nepoznám, všetci sa ale rútia do vlaku. Rútim sa tiež. Sedím v teple. Sprievodca predierkuje môj lístok bez jedinej kontroly. Istota vezie môj neistý osud do ďalšej tmy. Mesto za mestom, stanica za stanicou, žiadnu z nich nepoznám. Pýtam sa na Madison. Sprievodca spozornie a zlomí ma vetou: „Slečna, viete vy, kam skutočne idete?“ Vytiahne mapu a ukazuje, ako veľmi ďaleko som od miesta, kam chcem ísť. Ukážem mu lístok, kde je cieľ mojej cesty a vtedy si uvedomí svoju chybu. Kontroloval ho bez jediného pohľadu. Som preč. Trasiem sa. Vonku snehová búrka, tma, zima. Nemám ako ani komu zavolať, nemám ani na taxík. Vo vozni sa začne všetko točiť okolo mňa. Mladá Indka mi požičia telefón a ja v mysli poďakujem svojmu anklovi. V zápisníku mám jeho číslo. Všetky ostatné sú v mobile. Volám mu. Koktám, vysvetľujem, plačem.
„Musíš zohnať peniaze.“ Nech Ťa vezmú vlakom späť do Newarku, vyberieš z karty...“
„Kartu nemám!“
Preruším ho a on už len dopovie:
„Potrebuješ na taxík. Zožeň peniaze. Musíš! Ozvi sa, keď dôjdeš. Tinka, zavolaj potom! Neplač, musíš sa dostať domov. Nemôžem po teba prísť, cesty sú v strašnom stave. Ozvi sa. Dobre?“
Cítim sa zle. V záchvate plaču vraciam mobil a habkám, že ani nemám ako zaplatiť. Že som bez peňazí. Bez seba. Zúfalstvo trvá večnosť, no toto malo svoj koniec nečakane skoro, keď mi lámavou angličtinou strčila do ruky stodolárovku ďalšia mladá žena. Vysvetľuje mi, že sa s ostatnými poskladali, aby som mala na taxík. Ešte viac sa rozplačem. Tentoraz z dojatia, z vďaky. Na predposlednej stanici ma sprievodca požiada, aby som vystúpila a počkala v zúrivom záchvate búrky vonku na vlak späť do Newarku. Odmietam pozvánku na teplý čaj. Žena vo vlnenej šatke mi ponúkne chvíľku vo svojom byte neďaleko stanice. Zahriatie, istotu, kým nepríde vlak.
„Zostanem radšej tu. Aby mi neušiel. Ďakujem.“
Objíme ma a stratí sa v tme.
Pripadá mi to ako večnosť. Cítim sa ako bosá a nahá. Premočené topánky v zrýchlenom tanci. Mrznem. To ticho! Načúvam snehovým vzlykom a bľabotaniu slabomyseľného houmlesáka. Moce sa okolo mňa. Mocem sa preč. Mám strach.
V Newarku som sadla do taxíku s tromi ľuďmi. Posledná jazda. V poslednej chvíli. Haiťan Eddie má dobrú náladu. Ťažký osud, ľahkosť a nadhľad. Rozhovorím sa. Zrazu mi všetko dôjde a s vidinou šťastia sme čoraz bližšie k môjmu Madisonu. Smejeme sa. Na cestách drsný podpis nečakanej zimy. Kde tu trčia popadané stromy, mesto je v tme a bez elektriny. Okolo pol jednej vystupujem z taxíku a taxikár mi vtláča do dlane päťdesiatku. Vraj to stačí. Blížim sa „domov“. Mojej starkej nikde. Preľaknem sa, no po chvíli si uvedomím, že je zrejme vedľa u dcéry a ľahnem si uzimená spať.
Civilizovaný svet sa mení na džungľu bez elektriny. Nič zrazu nefunguje. Len paplóny stále rovnako hrejú. Ako dobre. Som tu a viera v ľudí si so mnou líha do postele. Dobrý človek ešte žije, pomyslím si, vybavím si tváre tých skvelých osobností dneška a znovu sa rozplačem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára