Noc vo mne prepadnutá túžbou po káve. Poznám to, chce sa mi šialene tvoriť, ale telo nevládze. Po desiatej večer normálny stav. Stavy a normálnosť idú niekedy k sebe, asi ako slnko k jeseni. Metafora hodná prváčika v základnej škole, čo sa prvý raz odvážil zdvihnúť ruku a chcieť čosi iné, ako ísť na záchod. Žiak ide, zatiaľ čo oproti nemu so spustenými rukami už štvrtú hodinu stojí vodu zadržiavajúce telo učiteľky.
Vynárajú sa príbehy mokrého dňa. Pršalo na strechy, na hlavičky holubov v odkvape, pršalo v nás. Deň bez šance na vychádzku. Ihrisko s bláznovstvami zostane prázdne. Zmoknuté tyče, laná, šmykľavá tráva, posledné záchvaty zelene. Do dvoch týždňov zbledne. Stratí cit a umrie v nádeji na biely sneh. Krásny koniec. Prajem si podobný. Posmrtná biela inovať ju (nás) zachráni. A nová jar.
Myslím na trávu, na deti, na prsty v zrnkách kávy. Močím ich v mištičke sviežeho závanu kostarickej plantáže. Spievam si Paloma Negra a fúkam do skla. Predposledné jemné cigarillo. To finálne si nechávam na neskôr. Hlava zamotaná v závese, za dvojitým sklom tma. V oknách hotela oproti svietia len dve nočné lampy. Turisti večerajú v náručí Vltavy. Lodné reštaurácie vezú hosťa. Hostí. Hľadia na žlto-krásne vysvietené gýče a blúdia v hlbinách s múzami rozhojdanej Prahy. Ja blúdim po parapetnej doske a naháňam pavúka. Počujem ohňostroj. Sláva rozletená na kúsky. Kam za kávou? Ulice uschli vo večernej snahe vyplašiť ľudí von. V kaviarňach plno, činžiaky poloprázdne. Kde-tu sa dymí - zima začína tlačiť zvláštne štipľavý pocit pod kožu.
Štípnem sa. Navlečiem roztancované telo do dlhej sukne, vtlačím sa do roláka a hlavu šupnem pod čiapku. Na účesy nie je čas. Tabatierka, zápalky, foťák. A znosené teplé topánky. Široký šál, šanelka. Pod šál aj pod čiapku. Budem sa smiať tej svojej mademoiselle ešte aj vo výťahu. Šetrím si ho. Môj prvý drahý parfém. Nový nebude, takéto veci musia zostať vzácne. Tentoraz zvíťazilo čaro chvíle a moja dobrá nálada. Žiadne rande, divadlo, konkurz. Nič. Len ona, tá druhá vo mne, zapišťala túžbou po výraze. Zvýrazním sa. Boj proti vyprchaniu. Vyprchať - to netrvá večne. Raz zostane len vzácny flakón a prázdne neznesiteľne tupé dusno vo vnútri. Starenka bez výrazu. Len nestratiť tvár, vraví si slávna Coco - večná madmazél. Len nestratiť Coco, vravím si ja.
O hodinu stojím v zábleskoch starej Prahy. Žiari. Žiarim. V jednej ruke papierová káva, v tej druhej plachý ohorok. Tyrkysové nebo nad mestom bez indigovej tmy. Ani ona nespí. Kŕmi turistov. Krmí mňa.
Hodiny jasne optimistické s viac než hodinovým oneskorením tikajú mimo rytmu. Zašepkaných sladkých desať sa blíži.
Čas ospalý. Môj čas.
Idem spať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára