S Malým princom v náručí

Ráno (ne)vyspávam. O ôsmej spustím nohy z postele a zletím na svoj kučeravý červený koberec. Vznášam sa ešte chvíľu v rozospatom dychu a s plným močovým mechúrom vlievam do seba prvé dúšky zdravej pitnej vody v plaste. Tú kohutíkovú už dlho ignorujem, smrdí. Telo v dlhodobej spriaznenosti s umelou hmotou podlieha všetkému, len nie zdravému rozumu. Nebabre sa s ekológiou.

Tretí týždeň v škole. Zase. Napriek všetkým mojim snahám znovu víťazí "motivujúce" školstvo. Zradená a (zde)formovaná oddane slúžim systému, no napriek tomu denne oslavujem svoju pracovnú dobu. O tri štvrte na jedenásť opustím byt a s cinkotom kľúčov v bezodnej taške preskakujem z dlaždičky na dlaždičku a opatrne obchádzam psie výkaly. V ulici relatívne ticho. Aj ja som relatívna. Do chvíle, keď sa predo mnou zjavia obrovské dvere školy, mi v ušiach znie psí piskot. Na podpätku si so sebou ťahám kus cukru (hovna, pravdupovediac). Nenechám sa uniesť a s pokojom, trochu neprítomne vytieram závan vyvenčeného psieho rána v dievčenskom záchode. Papieru habadej. Dievčenské pišťanie nikde žiadne. Po chvíli vojdu, zajačia "fúj, hovno" a zmiznú v širokej chodbe. Ako dobre. Zostávam so (svojím) smradom sama, kým nebude z podpätku zase raz poctivý hladký štít s čistým zvončekovým zvukom.

Na prázdnej chodbe zvonkohra. Užívam si to "nikde-nikto" a zalovím v taške. Kľúče mi cinkajú na prste - len veľmi zľahka. Vkĺznem do svojho bunkru. Mám chvíľu čas, do zvonenia nikde žiadna detská duša. Len zavreté duše kníh v zaprášených policiach. Otváram okná a s vystrčenou hlavou pozorujem ulicu. Prižmúrením stišujem hluk emhádé. Koľajnice, tikadlá električiek, vysmiati šoféri, mrzutí dôchodcovia a upravené mamičky s kočíkmi. Vo výklade mäsiarne oproti bezdomovci v rannej pohode. Popíjajú automatovú kávu a čítajú noviny z metra. Čakajú na prvé cigaretové ohorky a plniace sa odpadkové koše. Zatiaľ je plno inde. Drkotavé vozne pískajú v zastávkach, blikajúce semafory, mopedové príbehy, brzdiace autá.  A moja vypískaná hlava.

Zvoní! Je po pol jednej a ja sedím uprostred školskej knižnice s Malým princom v lone. Očakávam slnká svojho dňa. Deti.

"Pani učiteľka, môžem hrať na mobile?"

"Pani učiteľka, môžem ísť na záchod?"

"Pani učiteľka, môžem do skrinky?"

"Pani učiteľka, môžem desať minút na mobile?"

"Pani učiteľka, môžem na počítač?"

"Pani učiteľka, môžem kruhy?"

"Pani učiteľka, môžem..." dieťa sa zháči a spýta sa: "Pani učiteľka, a čo to máte za knihu?"

"Malého P..." Ani to nedopoviem, a už kričí: "Vy sedíte na zemi? To je divné!"

"Sedím na zemi, aby som bola na chvíľu menšia ako vy. Sadnite si okolo mňa, môžete aj na lavice, na gauč. Kde len chcete. Oukej, aj na môj stôl, do môjho kresla...  Dnes by som vám chcela takto zo zeme,  prečítať kúsok rozprávky o "nezemi". Je o maličkom chlapčekovi so zlatými vláskami, ktorý... "

Mnohohlasné "Nieeeeeeeeeeeeeee!" mojich desaťročných zverencov v sekunde odzbrojilo moju snahu a vo mne stroskotala ďalšia nádej vstúpiť do detského sveta bez...