Rok a pol v ďalekej Prahe. Rok a pol bez.
Všetci sú preč, alebo lepšie, všetci sú doma, len ja som preč.
Som tu doma. Som tu a "domov" sa mi už nechce. Hlasnie moja túžba, ja zatiaľ v tichosti načúvam, čo si zas vymyslí, aby ma presunula o krok ďalej. Znovu by som išla. Vlastne ani neviem kam. Dlho nezažitý pocit chuti vrátiť sa domov. Opúšťať ďaleký svet a nedôstojne sa tešiť na bezpečie, istotu. Skákať, vyzúvať sa a prešľapovať naboso. Piť na stanici priveľa kávy, aby som cestu domov neprespala. Aby som naspídovaná civela z okien a hľadala nemožné v štítoch, v mestečkách, na lúkach. Videla západy, východy, hádala sever a juh. Smerovala...
Nezostať stáť. Na tom skutočne záleží. Preto sa púšťam do blogovania. Preto si púšťam... Vás. Pustite si ma a budeme si spolu lietať...
O cestách, o detstve, o spomienkach, o víziách, o umení aj o vede
(ktorej vôbec nerozumiem) budem nerozumne písať. Plátať, robiť diery,
hľadať zmysel jedného i druhého a napokon sa uspokojím s celkom inou
verziou pravdy. Po pravde, na pravde záleží!
Krásny deň na mostoch a cestách...
M.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára