Deň za veľkým papierovým reliéfom

Aké ľahké je obetovať ničomu všetko a aké ťažké potom rozpoznať, čo je čo. Poznáte ten pocit, keď chcete všetko mať, že vám to slovo, ten pocit "všetkosti" zatemňuje myseľ? Keď stojíte pred výkladom života toho druhého a chcete ho vlastniť, alebo ešte lepšie, chcete ním byť, chcete ho žiť. Prestávate na chvíľu dýchať to svoje a zadržíte v sebe čo i len malý kúsok cudzieho. Dôjde vám, aké malicherné, aké dramatické, aké ageoistické a aké dnešné to celé je. Obrátite hlavu a odrazu ste kdesi úplne inde.

Sú dni, keď nič, čo by som chcela odložiť na zajtra, nedokážem zastaviť. Ale sú, a u mňa práve tie prevládajú, aj dni, ktorých zmyslom je založiť všetko zajtrajškom. Založiť teba mnou. Mňa tebou. Neľakaj sa, ešte nie. Až zajtra. Kým som bezprostredne tvoja, kým si bezprostredne moja, spravím pre nás všetko. Ničota nás svojou vzdialenosťou podporí. Čím ďalej bude, tým viac podporené budú tie naše plnosti.

Zmietajú sa vo mne. Tá druhá, čo chce všetko a tá prvá, čo nechce nič. Lebo si uvedomuje, že všetko už má. Že žije, čo si doteraz vysnívala. "Všetko" ale nie je nikdy všetko. Absolútno v tejto kategórii nehľadajme, nemá to cenu. A ceny prídu. Ale až na záver, keď akosi každá zdanlivá dôležitosť stratí váhu, význam, smer.

So zatajeným dychom fúkam na okno. Zahmlené sklo odpovie rýchlo. Nevidím von. Som v hmlou začmáranej guli svojho malého bytu, jedným okom mrkám na život tej druhej a tíško lepím farebné príbehy na studenú paru. Papierový reliéf čoraz viac klesá. Kým z rána vykukne poludňajšie teplé slnko, bude všetko ináč. S kolážovým zápisnikom vylisovaným mojím megazadkom zleziem z gauča. Nahádžem ceruzky, fixy a perá do tašky a vyletím oknom. Do parku "naproti". Levanduli sa na chvíľu zatají dych, no nerozdýcha to. Trvalka, čo zabudla, odkiaľ prišla, dvíha nároky. Či jej život u mňa potrvá aspoň týždeň, neviem, ale postupne, pomaly jednu po druhej ako vysilený drak skláňa hlávky k zemi. Antirepelentne priťahuje muchy a my sa tu hemžíme veselým bzukotom. Dnes akosi plno u nás. Farebne, voňavo. Tvorivo. S nádychmi levanduľovej melanchólie, ktorá prestáva byť smutne fialová. Mení sa na dúhový popol. Na prášok, čo strácam v lepkavých chodidlách.

S papiermi prášim iné príbehy. Bez zbytočných slov, len čisto vizuálne. Vyzuto, naboso, nahá ja. Zlisovaná kdesi medzi stránkami prázdneho zápisníka, navoňaná tážmahalskou atmosférou otáčam list. Z nadrobenej hliny už vyskakuje nová tymiánová story.