Myseľ plná slov. Zmätená hlava hľadá cieľ. Už sa aj skláňa k teplým kolenám. Predklonená kdesi v polovici cesty prudko pohnem ľavou hemisférou.Vety prestanú fungovať v obvyklých podobách, roztrúsené bezhlavo hľadajú vlastný význam. Uzdravenie neprichádza a ja pomaly strácam svieži úsudok. Na chvíľu uverím, že svieži kedysi bol. Zostávam prázdna ako sud.
Víťazstvo prehry. Špúlim pery a v zrkadle odraz bez posmeškov. Ešte žiadna vráska. Takto sa vidím. Optimizmus (v nazeraní na seba samu) je životný štýl, ktorý ma prepadol. Hľadím do vlastnej krásy trochu opatrne a v hĺbke duše nechám pospevovať to neopatrne veselé ja. Zostávam sama so sebou. Ešte chvíľu, kým mesto neživo spí. Ešte chvíľu, kým tá moja dedina nezačne kikiríkať a nevyženie svojich do sveta. Zaspato prebdiem celý deň.
Tuším. Odtrhnutá maková hlávka padla na zem. Umrela celá lúka. Takto (!) umriem tiež.
Vchádzam do ťažkých dverí. Dnes znovu prežiť.
Mám odpracované.
Zatváram dvere za sebou. Pišťanie detí stiskom kľučky končí. Stratím prísny výraz, zabudnem na všetky hystérie, sebazaprenia, rozdýchané záchvaty a pridám do kroku. Som v novom sne. Spúšťam sa z kopca, na ktorom stojí zakliata škola a šliapem na iný. Domov.
Je večer a ja sa smejem celej rannej nálade. Zapadlo málo snaživé slnko a zašla s ním za hory i tá drobná náruč tepla. Ležím pod dekou a myslím na kopec. Na seba s nohami v piesku a počúvam tiché iskrenie. Takmer dokonalý zvuk ticha. Len jediný hlas - môj vlastný - mi vraví: Zmeníš to. Musíš.
Zaklínací tanec vyzul každú nohu a obe v súhre skáču. Ponuka. Nádej. A prázdne dlhé nič mizne za Prahou.
Za prahom všetkých mojich pra(c)hov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára