Prežiť to tam a spraviť z neznesiteľného
čo najznesiteľnejšie, bolo nemožné len na prvý pohľad. Po úteku od depresívnej
starenky zostala len spomienka na krásu rybárskeho prístavu a hmlistá, pieskom
zafúkaná najdlhšia ulica mestečka Cape May. Dostala som strach hneď na
druhý deň. Uverila som mu, poddala sa, utiahla do sebaľútosti a hlasné „nezvládnem
to“ ma hnalo preč. Zostala za mnou chorá pani, čo sa po mojom príchode začala
znovu báť o svoje bezpečie, ale dávala mi šancu. Začala tým, že sa poctivo
učila moje krstné meno. Napísané na malom lístočku ho nosila vo vrecku a vyslovovala
celé popoludnie nahlas. Dávala mi drobné úlohy, ale ja som nevidela nič, len
plastové vrecúško s močom a tú zdanlivo nebezpečnú teplú rúrku. Staré
telo a pach zriedkavej hygieny.
Nevydržím, viem, že nie. Presvedčila som sa a po
dotyku s budúcou každodennou rutinou prišlo zlyhanie. Konečne príjemná
vôňa. Čerstvý losos v rúre a sladký zemiak. Obed podobný obedu
ďalšieho dňa. Ten tomu ďalšiemu a mne sa zrazu zazdalo, že na lososovú
averziu mám času dosť. Popoludní som ešte žasla nad krásou oceánu, prvý raz
cítiac pod nohami rozfúkaný jarný piesok Atlantiku a na druhý deň detinský
útek späť do známej istoty strýkovho apartmánu. Nevravel nič, tentokrát ma
nechal tak...
Bol dávno preč, keď som dostala druhú šancu.
Papierová bábika v pračudesných záhyboch tela. Skrútená, hrbatá, studená.
Starenka s miznúcou iskrou v oku žmúri svoj sen, celý deň presedí bez
pohnutia, bez hlásku, dokrčená v invalidnom vozíku. Tu končí americká
dokonalosť a recept na dokonalosť. Staroba vezme perfektnej podobe sveta
všetko, duchaprítomnosť, zdravie, šancu spomínať na minulosť, šancu zažiť si
ešte aspoň malé čosi. Dobrodružstvo bez konca našlo svoj koniec. Tejto babke
som bola prisúdená ja. Jasná správa o konci sveta. Víkendový zástup za opatrovateľku
s bolesťou v krížoch. Odhodlaná nezutekať beriem túto prácu ako jasnú
výzvu pokoriť vlastnú pýchu a vydržať.
Dom bez náznakov života. Život tu zastal v zoslabnutom
tele a dýcha pomaly. Na všetko je zrazu čas. Na spánok, na obed, na prášky
v džúse. Na popoludňajší čaj. Na seba. Útulná záhradka za domom v zeleni.
Jar na nás ide a my si ešte nosy topíme v rozkýchanej zime. Marcová
chvíľa bez známeho balkóna. Na drevenej terase pred domom. Na prvej cigare pod
rozpučaným stromom. Pučiť sa budem, len čo príde večer. Pokyny na papieri. Dosť
dlhý zoznam, dosť dlhá vystrašenosť v moje duši. Už čuším, že zdanlivá
ľahkosť bytia nami zatrasie. Vypnem televízor, babičku presuniem do izby,
pohladím po suchej tvári a opatrne jej schránku zachránim v náručí.
Ako pierko, čo nikam neletí. Ľahučká, opatrná bytosť bez slova.
Ako ju teraz položím,
tak ju ráno nájdem. Snažím sa vyzliecť jej hrubý sveter a natiahnuť pyžamovú
košeľu. Nohavice si našli cestu. Sveter ma zrazu akési priúzke otvory. Po desiatich
minútach trápenia to zobliekanie vzdám, prikryjem babičku a pohladím tentoraz
už dosť vystrašenú tvár. Vyvetrám, upracem, zhasnem. Po tichom nádychu sem
naisto vkĺzne noc. Dvere nechávam trochu pootvorené. Len tak, aby mi tá nehybná
drobná bábika kamsi neušla. A aby som nemala pocit, že som tu predsa len
dosť sama. Na ňu i na seba. So známym smútkom budem zase spať. Dávno po
polnoci prekonám hlasom únavy hluk nepokoja vo vlastnej hlave a vypnem (sa).
Ráno ma zobudí rozrehotaný telefón. Automaticky
vypínam budík, keď mi zrazu dôjde, že mi ktosi volá. Rozospatá začnem
rýchlejšie dýchať. Po chvíli celá vzrušená takmer vykríknem: Idem na interview!
Von z tejto zašitej diery, von! Do diery, kde budem začínať s novým strachom,
kde ten strach prekonám a kde si vybudujem svoje malé pracovné kráľovstvo.
Svoj americký sen.
Začala som premýšľať nanovo bez skepsy a pomedzi
tie myšlienky postupne presvitali malé nádeje. Tisícnásobné nie len zriedka
nahradilo slabučké áno... Vydržať začiatok a so stiahnutým zadkom ísť. Vpred.
Bez zastávok. Vpred po širokánskej ulici, roadke či avenue. Len nezostať na
mieste, len sa nezľaknúť vlastného dychu v hlbokom vnútri plného hlasov.
Len nedať priestor novým nezmyslom o bezútešnosti. Viem to už, keď jedna
skončí, príde iná. Dlhšia, vernejšia...
Ešte sa vo mne trasie prvá americká uzimená
jar, ešte sa trasiem pred každou konverzáciou v „cudzom“ jazyku, ešte sa
trasiem, že to nebude ten pravý džob. A pritom tak málo tuším, že sa už na mňa valí môj
milovaný Madison a s ním čoraz tichšia túžba kamsi utekať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára