Ráno v meste

Zamyslená zima vo vyťahanom svetri. V okne hmla. Zdá sa mi nečakaná. Trochu sa stiahne, pochopí, že dnes chcem vidieť viac a odhalí vyblednuté tváre bytoviek. Žltá strieda ružovú, tá béžovú a po nej už len hnedý náter bez fantázie. Zato v bezpečí, že každý psí výkal na chodníku pred blokom zanikne v navlas rovnakom odtieni. Výraznejší zápach. Viac nič. Trochu veselá noha a hlava v oblakoch vezmú so sebou celý náklad i výraz tváre ukrytý v nose. Ďalej pôjdem s kúskom šťastia. O čosi radostnejšia, že nikde nikto. Nemusím sa domov vracať po nové topánky. Nemusím tam zatvárať tieto. Po ceste i tak všetko stratím a roztancujem nohu vo vlhkej tráve. Obratne vytriem posledný kúsok ranného venčenia a zatiahnem obojok. Je zima, mala som siahnuť po teplejšom šále.

Žižkovské chodníky sa strácajú vo Vinohradoch a mne sa akosi lepšie dýcha. Je čisto, ticho, mŕtvo. Olšanské hřbitovy stratené v invázii čiernych nahnutých krížov. Rozťahané brečtany, opadané omietky, diery v tehlových hrobkách. Honosné byty mŕtvych. Väčšie ako moja garzónka, ale zato prázdne. Niekoľko vtáčích vzdychov, šušťanie hlodavcov. Nebezpečný čas. 

Skoré ráno v zahmlenej prosbe o život. Pod dekami dvojica bezdomovcov. Kávový ritual strieda cigaretu. Strasie ma, nuž ujdem. Prekvapená vstúpim na ulicu bez jediného náznaku života. Autá i električky zapadli v mdlobe nedeľného rána a ceste zanechali len vyziabnuté čiary. Prázdno aj na kopci pod stromami. Prázdno aj na námestí pred hotelom. Len za múrmi cintorína pravda o životnej plnosti. Pravda, čo zostáva sama. A ja, čo zostávam v tomto cudzom meste bez návlekov úteku.