Za týmito dverami

O šiestej ráno som nabila pár klincov do stien, rozvešala tie všade sa povaľujúce obrazy a teraz počúvam saxíky. V ušiach príjemne znie inštrumentálne Incromprendido, hojdá ma, rozpačito dojíma tak, že o chvíľu z očí vyplaví aj posledné kapry noci. Raňajkujem a dumám, do čoho pichnúť, aby to nebolo celý týždeň také nafúknuté. Ó, vítam vás, nespavé rána, vy sivé veľryby, čo slizko olizujete zarosené okná a nedáte ľuďom spať. Duša už spúšťa z postele nohy a chystá sa vstať. Do dverí vrazí život, len čo zapíska. Zľahka, svižne.

Opretá o parapetu pijem čaj. Brieždim sa v okne. S čelom na skle sledujem pomalosť. Kým nie je svetlo, všetko sa vlečie. V zasneženom aute ktosi drieme. Ospalý muž ide do práce. Prvá živá duša. Ešte neživá. Zadymí sa, čosi autom zatrasie a o chvíľu zmizne. Potom zas dlhé nič. Len vedľa seba tie opustené tmavé dvere. Ťažké, krátke. Veľké, drevené, plastové, sklenené, na fotobunku. Plechové s pridanou hrdzou pod snehom.   

                                                           

Z týchto dverí sa vylieta ráno. Do týchto sa vcháza za tmy. Za týmito býva môj šéf, tuto moja sestra, babka, rodičia. Za týmito drieme moja ranná káva, za tamtými celá škola. Tu necitlivý zubár, tam namyslená grafička. V červených večne opití milenci, čo nikdy netrafia na prvý raz a v tých modrých pán profesor. Vchádza do nich i s bicyklom. Starým, s voňavým koženým sedadlom. Po nociach píše príbehy.

A za týmito bývam ja. Príbehy píšem zväčša ráno a svietim dlho do noci. Tu žijem aj snívam. Pootvorené ich mám zriedka, zatváram za nimi svoj svet. Pevne, natesno. Radšej otváram okná a dávam šancu veľrybám. Bezfarebnú vodu každé ráno jedna rozpustí.

Dvere sú duše. Duše, čo patria ľuďom. Ľuďom, ktorým sa patrí patriť. Patria si medzi sebou navzájom. Len opatrne, aby sa na to neprišlo. Slobodu treba presadiť. Vydržať držať kľučku v ruke. K dverám máme prudko dôverný vzťah, preto ich všetci za ňu chytáme.