Rituál

Ráno. Nohy zastrčené pod modrým hrochom bez ľavého oka, kým moje oči tupo čupia pod stropom. Spustím sa na zem a nájdem hrochovo pravoočko. Malý tmavomodrý gombík. Vedľa neho kúsok bielej nite a nad hlavou lietajúci paplón. Ešte spí. 

V ústach odvážny citrón zametá ďasná. Preberám pri tom celý včerajší deň, hľadám v ňom príčinu neznesiteľnej kyslosti, keď sa mi zrazu vynorí posledná myšlienka pred spánkom. Daň. Jej priznanie. Ten otravný hosť. Marec na krku a starci už šuchocú po svojich posledných cestách. Próza života, čo znovu vybíja poézii trochu otrasený chrup. Ráno s chvostom včerajška. Žiadne vyčistené okno. Už viem, budem zapíjať. Sladkým hnedým cukrom v kakau. Tučnosť mlieka ukrytá v škatuli zíva poloprázdnom. Posledná šálka. Zelená, z výpredaja. Modrá od zlosti, že je jediná. Zástupy šiestich do mojich políc nevojdu. Garzónka obmedzuje všetky veľkoleposti. Ešte mi stačí, že mám otvorené okno a lietajúci koberec. Vetranie tmy. Nohy na parapete, zadok na stole. Tancujem s vanilkou pri každom nádychu. Vydychujem citrón. Bubliny, výkrik z kuchyne, spenená biela letí dolu sporákom. Mlieko ako čerstvo odfarbená krv vyteká. 

Zohrievam si v izbe nasladlý pach pripáleného a opatrne miešam horúce kakao. V ústach pomaly vlhne prvý oriešok. Ďalších pár zatiaľ suším v mištičke. Raňajky v tráve s holými prsiami a mravcami pod zadkom ma trochu rozosmejú. Som vďačná za koberec, čo práve nelieta. Za písmenká dosiaľ nečítané. Za ráno po noci. Za nedospatú polnoc. Za slnko. Za tento sladký rituál. Zabalená v deke vytŕčam bosé nohy. Dočítanú knihu strieda časopis. Dlhé články o ničom. Len jeden krátky čosi znamená. Mám stále dosť času. 

Je ráno a mne sa znovu nechce do práce. Pretlačím nevôľu a zvolím ísť. Inak to nejde. Opustím svetlo, aby som iné kdesi našla. Tie stovky myšlienok, čo mocú hlavu, strčím pod paplón, kde večer zažijem metamorfózu dnešného dňa. 

Milujem rána, keď slnko nežiada. Keď je deň o dávaní...