Útlosti bytia bezrozmerného. Akosi prižmúrene vidím malé nepatrné svetlo, čo zahalí noc ľahkou perinou z azúrových vôd. Ten magický moment, keď oko žiarivé vyhasne, zažmurká a farby sa vytratia... Aj ticho sklapne.
Také dokonalé.
Krátkozraká inšpirácia, čo celú noc do mňa hučí, že pôjde, že ma tu nechá takto v polotme medzi starými farbami. Že pôjde, keď zo seba nedám zase ďalšie nič. Vyľakala ma, že som sa zrazu nanovo zapla a pri nočnej lampe z rohu ulice vytvorila som svoj dnešný prvý obraz. Malý experiment, takú tú nesmelú farbu noci, čo na svetle kričí: "Farebná som nadmieru!" Veru farebnejšia ako ktorýkoľvek deň.
Posledné vymazlenie, dlhé vytieranie štetcov, sušenie rukávov... A spánok bezmocný. Telo vystreté v lietajúcej posteli nehybne leží. Až ráno, keď sa nečakane žltá vleje do medzery v záhyboch mojich priesvitných fialových závesov, zletím z výšin akási nová. Po noci takáto bývam, žiarivá, veselá, a hoci spánku bolo málo, viem, že mám také noci rada. Najradšej by som si do vrecka schovala každú vzácnu tmu, tú chvíľu, keď som bola vo svojej koži, tak nezmyselne tvorivá bez nároku na zbytočné svetlá.
Sviežosti nedovidím konca. Otvorím dosky, vytiahnem grafiky, čo celé mesiace ticho čakajú na svoju chvíľu, na to, že im nájdem svetlý kút svojej malej izby. Zelenej, akože som dcéra lesníkova. Vodníkova. Otcova.
A tak si už u mňa pár hodín visia. Jedna od Lucy, druhá od Kiky. Krásne obe. Dnes tak skutočne (viditeľne) moje sú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára