Posledný večer v záhrade u rodičov. Kukuričné dozvuky, hlávky Vincentových slnečníc úplne dokorán. Pekelné teplo. Zeleň smädom ohnutá k zemi prosí o pohár vody. Zľutujem sa. Doprajem kapuste zvädnutej chladivý dážď z gargaly. Kochám sa malým vzkriesením sediac v jedinom chládku, vzadu pod orechom. Únava ustupuje, začínam vnímať... Svetlo sa s tieňom zmieša, v mohutnej tme podo mnou blikajúce zrnká ako svätojánske mušky rozsype a ponúkne nečakane krásnu vizuálnu hru ... Umenie z tohto sveta.
Je ráno, neskoré, slnečné, deň odchodu.
Na kolenách nostalgická spomienka - tanierik z detstva a na ňom makový rožok s čerstvým marhuľovým džemom. Moment, keď si uvedomím, ako mi práve toto jedlo chutí a ako nerada zdravo jem. Raňajky majú moc, ktorá nesklame po celý deň. Čo po takom mandľovom či sójovom mlieku môžem cítiť tesne pred obedom? Neviem, asi len hlad zabíjajúcu sugestívnu myšlienku, že jem zdravo a že v tom budem pokračovať, lebo musím. Nechutí mi to asi preto, že jediným atribútom takéhoto jedla je "zdravé". Toxická smrť nastane po kubánskej káve, je to droga, ktorej nekonečné rytmy v hlave zabijú každú zdravú bunku a možno aj myšlienku. Dám na atmosféru. Milujem fakt, že mi chutí, keď sa nadšená z jedla púšťam do kreslenia. A kreslím do tmy, do rána, donekonečna, úplnee šťastná, že sa ma múza drží. Opľujem dusné teplo výdatným potením a z hlavy vyháňam zverstvá. Teda len chrobáky zabývané vo vlasoch. Od komárov doštípané nohy. Aj takéto je leto na vidieku. Bez repelentu, bez opaľovacieho krému. S roztečeným maslom na brade, s kávovou škvrnou na tričku. Takéto na dreň holé žitie je ako čerstvá prvýkrát slnkom spálená riť. Nedá sa nič robiť, človek v tom ešte (i) radosť nájde. Hlavne, že sa žije bio.
Pokúšam iné teplá. Dnes sedím v otvorenom okne svojho pražského bytu. Pokúšam sa kresliť. Márne. O desať stupňov menej, žiaden hmyz, vzduch plný smogu. Dýcham, zvykám si. Už druhé ráno prebudená do rytmov letne nadýchanej Prahy. Vpíjam sa do sveta známeho. Večer skončím v múzeu na komentovanej prehliadke. Odmením sa obrovskou zmrzlinou a myslím na tie cifry. Sto miliónov za jediný obraz. Ako by som žila s pocitom, že svet pozná moju cenu? Že ju ktosi nemilosrdne či vďakabohu tak vysoko určil. Kto to vlastne bol a aká je vlastne hodnota umelca a jeho diela? Vzácna komodita je obraz od Gerharda Richtera. Pred jedným z nich dlho stojím a vdychujem morský vzduch. Trochu mám strach, že z tej loďky na búrlivých vlnách vypadnem. Nekonečná. More verzus nebo. Neviem, kde jedno končí, kde druhé bude začínať. Vzácny obraz. Vzácny moment v ňom. I ten pred ním. Som tým momentom. Tu cítim, aké vzácne sú i tie moje výtvarné kúsky. Nulami trochu pozadu, ale sú mojím ja. Neskrývam sa za ne, skrz všetky tie ťahy štetcom kdečo vypovedám. Zo seba sa v nich azda trochu neopatrne vyzliekam presvedčená, že nejde tvorbou oklamať samú seba. Nahotu uvidím tak či tak. Pred sebou neutečiem ani nezutekám. Možno sa ukryjem do najvzdialenejšej kompozície, začmáram sa v nej, aby ma iní raz ukradomky našli. Svet skromný si tu kreslením kriesim, spomínam na leto temer bez peňazí a s nohami v kosou čerstvo pozabíjanej tráve.
A na záver opakujúci sa večerný rituál mačky na múriku. Takto si predstavujem pokoj odchádzajúceho dňa. V nehybnom tichu zmierená (sa) každodenná dráma končí.
