Vianoce v Indii

Nie je deň, aby som si na ňu nespomenula. India. India so svojimi vôňami je príliš intenzívna skúsenosť nato, aby razom zmizla v zabudnutí. Z nej žijem a ešte chvíľu ňou budem živená.

Otváram svoj cestovný denník, začítavam sa do záznamov, kresieb, postrehov. Niektoré prekvapia, už som na pár detailov zabudla. Robím to na cestách, pretože viem, že len fotky nestačia. Toto mi pomáha orientovať sa v tom, aké to skutočne bolo, ako som to vtedy na tom mieste cítila, nie ako to zdeformovali spomienky.

Pred cestou sa chcete poriadne pripraviť. Absolvujete očkovania (odporúča sa zaočkovať proti brušnému týfusu a hepatitíde A), začnete brať probiotiká, opakujete si chyby, ktoré sa v Indii nerobia: napiť sa vody z kohútika, nedávať si do chladených nápojov ľad, jesť len ovocie, ktoré si sami olúpete, takže zabudni milá na šaláty, nejesť v pochybných stánkoch na ulici, ale len čerstvo pripravené jedlá v jedálňach, bistrách, v overených priestoroch, to značí na miestach, kde sedia ľudia požívajúci to, čo budete o chvíľu jesť i Vy. Kúpiť si silný (50% deet) repelent proti moskytom, lieky proti hnačke, antibiotiká, kortikoidová masť proti rozbesneným štípancom.... Nenadväzovať vzťahy s potulnými psami a opicami, nehladiť šteniatka.

Prvé dni reagujem na moskyty ako na lietajúcu maláriu, horúčku dengue a iné pliagy. Vravím si, nie, tie nie sú prenášačmi, nepoštípu ma... Utešujem samu seba aj potom, čo som zopárkrát poštípaná. Dnes viem, že pri mne stála šťastena. Som tu. Celá. Zdravá.  

Urobím si zoznam kníh, ktoré ešte pred odletom prečítam (ja som si zvolila Pavlu Jazairiovú a jej dve knihy o Indii, sú síce staršie, ale dosť autentické: V Indii a V jižné Indii, Lonely Planet sprievodcu), budem sa orientovať v blogoch (Bubo, Travelistan), počúvam rozhovory s tými, čo Indiu zažili a možno aj temer neprežili, preto sa snažím pripraviť na všetky možné varianty. Najviac ma fascinuje fakt, že sa sem mnohí cestovatelia opakovane vracajú. Dáva mi to nádej. Cítim sa napriek všetkému pred cestou akási nepripravená, a mám pravdu, pretože ona ma už v úvode niekoľko ráz prekvapí.

Zvyknutí na európsku rýchlosť tu narážame na odlišný obraz času. Niekoľkokrát. V hoteloch, v reštauráciách, na vlakových staniciach, vo vlakoch aj autobusoch. V rikšiach. Po indicky „train is coming“ totiž znamená, že príde do hodiny a pol. Už ste mali byť v Goe na pláži, no zatiaľ ste stále len na preplnenom peróne v Udupi. Oni to vedia, ale my nie. Keď si plánujete popoludňajší program v Bombaji, zrušte si ho v hlave hneď, pretože na ceste pochopíte, že dopraviť sa z Pune do Bombaja za tri a pol hodiny sa dá snáď len vo Vašej fantázii, nie autobusom, reálne sa z toho stane šesťhodinové trčanie v zápche. Ale tie zážitky! Všimneme si vo vedľajšom prúde odstavený kamión, otvorené dvere do kabíny, kde nastupujú študenti. Nemožné! Oni snáď vychádzajú druhou stranou von. Nie. Je to bezmedzný priestor, kde sa vojde možno i celá trieda študentov. Ten posledný sedí šoférovi na ľavom stehne. Neskutočné sa stane realitou, keď sa dvere zavrú, kamión naštartuje a odíde. Takto? Takto! Čo na to dopravná polícia, neviem. Prvú som stretla v Bombaji.

Ideme v trojici. Tri dobrodružné ženy v zostave, kde som práve ja tou najmladšou a najmenej skúsenou cestovateľkou, ešte dieťaťom. občas sa tak i správam, hlavne, keď prežívam dosiaľ nepoznané strachy. 

„Já mám hlad, já chci létat už.“ Zahlásila Olga na letisku v Prahe predtým, než sme mali celé tie lietadlové galeje ešte len pred sebou. Tri prestupy, v Istanbule, Kuvajte a Bombaji boli temer zabudnuté, keď sme pristáli v cieli - v Mangalore, a v zápätí sa viezli našou prvou autorikšou do mesta. Pred nami sa otvorila miestna džungľa skorého rána v opare odchádzajúcej noci. Vjazd do mesta bol triumfálny, niet krajšej časti dňa ako je ráno. Rozospaté ulice, celé rodiny na motorkách a postávajúci študenti v uniformách, čakajúcich na zastávkach autobus. Udýchať tieto nové možnosti je náročné, od prvej chvíle mám pocit, že dýcham priamy koncentrát vzduchu z výfuku. Vysoká vlhkosť a teplo ako uprostred leta. Chvíľu potrvá, kým si zvyknem na vysoké teploty (30 – 32 stupňov), na leto a na to, že nemám členky,že mi nohy opuchli a že ich znovu uvidím až po dvoch týždňoch doma v Prahe.

Po nedospatých letoch a nekonečných presunoch sem si dáme prvú kávu v miestnom bistre. V hoteli nás ubytujú až o hodinu, potrebujú pripraviť izbu. Vďakabohu, hodina je nič. Dýchame miestny kolorit, farby sa pred nami roztekajú a zlievajú do žiarivej masy, vôňa ryže, vajíčok a korenia, hygienický šok z kuchyne, do ktorej vidíme, všadeprítomné kari je nielen v raňajkách, ale aj vo večernom výdychu. Poludnie obetujeme spánku, aby sme zas oddýchnuté a ako nové vošli do ulíc užiť si ďalšie nesmelé dotyky s Indiou. V katolíckom kostole prvé kontrasty. Kresťanky v sárí, predvianočná nálada uprostred tropického tepla. Nehybné kravy, spiace psy na chodníkoch. A usmievavé ľudské tváre. Vtiahnuté do spomaleného víru mesta bez turistov vojdeme do hinduistického chrámu uprostred rituálov. Výpary, dym a do chrámu vstupujúca skupina polonahých mužov v tmavomodrých látkach opásaných okolo bedier pripomína skôr nejakú procedúru v kúpeľoch, než duchovný zážitok. Obetný stôl hýri farbami.

Ďalší deň ráno sa prvý sen o stredovekej kráľovnej Indie rozplynul, vystriedala ho nová výzva. Stopnúť po vzore domácich expresný autobus do mesta Udupi, zastaviť ho uprostred ulice v kolóne áut a motoriek a vzápätí sa už viesť s miestnymi do ďalšieho cieľa našich ciest. Autobus je v momente preorganizovaný tak, aby sme všetky tri sedeli. Mne sa ujde výborné miesto v blízkosti šoféra pri mladej rodine. Stačí, že niekto z nich hovorí aspoň trochu anglicky, prihovoria sa Vám. Precvičia si cudzí jazyk, chcú sa dozvedať. Pýtajú sa. Fotiť sa s nami, aby nás doma mohli ukazovať príbuzným. Často sme prvými Európanmi v ich životoch, čo budeme počas nášho putovania zažívať ešte niekoľko ráz, ľudia nás budú zastavovať, pýtať sa na pôvod, dôvod cesty i dojmy z Indie. Samozrejme ani Českú republiku, ani Slovensko nepoznajú.  Ale keď nás umiestnim do strednej Európy, zajasajú, pretože to je to, čo poznajú. Central Europe! Yes, I know it, Europe. 

Dokonca raz padne i otázka, z akej som kasty. Pobavene odpovedám, že z tej najlepšej.  Ale hneď na to vysvetľujem, že my kasty nemáme.  Chlapča zrejme neporozumelo, ale rozkošne pritom pokyvovalo hlavou zo strany na stranu akoby kreslilo vo vzduchu osmičku. A namiesto nášho hmmm používalo ha. Najprv som bola zo súhlasného gesta trochu zmätená, ale neskôr som si tento ich zvyk už krásne užívala.

V Udupi bývame na brehu rieky, ktorá sa na tomto mieste vlieva do Arabského mora. Vládnu tu vodné vtáky a, samozrejme, moskyty.  Večery i rána sú nad vodami nádherné. Svet sa vyrysuje z pary veľmi nepatrne a v priebehu pár minút v nej zase zmizne, kým nevyjde slnko, trochu sa strácate v tých nejednoznačných hmlách.

Cesta na pláž bez mapy sa stane veľmi obohacujúcou, je síce dlhšia, ale indicky autentická. Nazrieme do sveta rybárov, sušenia rýb. Sme krátko pred západom slnka, na sklonku dňa, ale čas tu beží akosi pomalšie. Tu sa svet na pár storočí zastavil v bode, keď technológie nedočiahnu na tradíciu. Košíky a ťažké náklady nosené na hlave, ručná práca. Od ryby k rybe, žiadne zlyhanie stroja, tu ak zlyhá, tak len človek. A človek zas tu chybu napraví. Vidím najmenšie pracovisko na svete, akoby v otvorenej skrini sedí muž a opravuje odevy a topánky. Celý deň si niťami a ihlou v ruke. Dovolil mi ten výjav odfotiť.

Na pláži sa stretneme so zaujímavým fenoménom, ktorý sa bude opakovať aj v Goe. Indovia neplavú, do mora vchádzajú v oblečení, smejú sa, špliechajú po sebe vodou, nechávajú do seba narážať vlny, s akousi ostražitosťou a rešpektom k živlu vody zostávajú v ťažkých mokrých šatách stáť blízko brehu, šťastní, pretože pláž, voda a slnko ich robí napĺňa. Fotíme sa s miestnymi učiteľkami, s deťmi, s ich svetmi prepájame tie naše.

Na presun do Goy si kupujeme v okienku vlakovej stanici základný lístok, ktorý nezaručuje miesto na sedenie, čaká nás zrejme cesta s „najnižšími“. Čaká. Ale najprv sa musíme dočkať vlaku, čo tu už dávno mal byť.  Lenže, na čo sa vzrušovať po hodine a pol čakania, keďže train is coming... Toto opakujú dookola. Až kým skutočne nepríde a vy budete prekvapení, že je to tu. Vo vagóne, kde sa sedí všade, na zemi, dokonca v batožinovom priestore, prechádzate chodbami plnými švábov užívajúcich si zvyšky jedál, pachmi, hlukom, neustávajúcimi hovormi.

Bezpečnosť cesty tu nie je otázka. Dvere vagónu sú celý čas otvorené, postávajú v nich chlapci vystrčení do rýchle sa meniacej krajiny. Spočiatku ma to desí, ale potom si zvyknem. Prežijeme všetci. V otvorenom kupé si sadáme až po chvíli, zdanlivá obsadenosť sa uvoľní. Stačí sa potlačiť. Rozhovory oživia už i tak nenáročnú pohodu s miestnymi. Prelomia ticho, pýtajú sa. Libuše popíja kolu, na stanici zvracala, prvá obeť indickej stravy našla svoj kontajner. Chvíľu sa o ňu bojím, ale vyzerá, že bude v pohode. Driememe, rozprávame sa, potom i trochu kreslím. A je mi krásne. Usmievam sa. Len tak pre seba, pretože tu proste nejde sa neusmievať.

Keď sa prebudí slečna spiaca nad nami v batožinovom priestore, zlezie dolu, sadne si naproti a skúmavo si ma prezerá. „You look like Mona Lisa. Can I take a photo of you?“ Ďalší dôvod na úsmev. Tentokrát ten a la Mona Lisa. Súhlasím.

Silne ľudskou látkou sa stáva práve cestovanie v Indii. Je to ľuďmi. Všetko je akési intenzívnejšie, akoby na doraz. Bez zbytočného kalkulovania, bohaté, ale i prosté, čisté.

Po miestach, ktoré nie sú turisticky vyhľadávané, pristávame v Goe. To je tak trochu iná India. Portugalský punc tu stále cítiť, nádherná architektúra je na každom kroku, aj keď už trochu opustená, zanedbaná. K vile obklopenej palmami a zeleňou vedie rozbitý chodník, ktorý zametá slúžka. Dozerá na ňu staršia pani v sárí. Sedí v tieni palmy na terase pod zapnutým ventilátorom. Chvíľu tento výjav pozorujem a pýtam sa v duchu, či práve takto vyzerá bežnosť tých menej bežných Indov.

Prichádza prvé nepríjemné stretnutie, v ubytovaní narazíme na šváby. Prvú noc spíme pri zelenom nočnom svetle, taký mám strach zhasnúť úplne a rozprostrieť po izbe tmu. Pretože to je ich priestor a čas. Tma. Tú ďalšiu to už v sebe vzdám. Problematiku švábov som si naštudovala, dúfam, že kožu na nohách mi žiaden z nich ohrýzať nebude. V kúpeľni, oddelenej od izby len sklom a závesom, je tmavý kamenný obklad, doslova panelák pre švábov. Všetko prežívam intenzívne, ale snažím sa aj nemyslieť, strachy tu totiž strácajú zmysel, to by som už dávno z Indie utiekla. Že je čosi iné a neznáme, ešte neznamená, že je to i životu nebezpečné. Nahováram si, vediem vnútorné monológy, až mi z toho rastú rohy...

Goa nás bohémsky vystrie na pláži,  kde vládnu bohyne kravy, aby sme sa na Vianoce mohli naplno oddať duchovnému Hampi.

Tu v objatí prehistorického sveta strávime najbližšie dva dni. Budeme v údolí stredovekých chrámov a palácov na území spred doby ľadovej. Mám pocit, že kdesi v diaľke počujem ich rev, rozozvučané duny dávnych vekov... Vianočnej nálade na biofarme velí "Sandokan", muž s nadhladom aj v nedohladne, s rozmermi bielej brady, na ktoré sa nedá zabudnúť, a jeho týmom pomocníkov. Obsluha, atmosféra, jedlo, (živá) hudba, niekedy až duchovné rozhovory nás prenášajú do krajiny, kde znie Bob Marley a jeho Buffalo Soldier, kde je Cohenovo Hallelujah neznámou skladbou, do ktorej sa práve teraz všetci zamilujú. Takéto sú Vianoce po indicky.

Uprostred výnimočného ticha tu v Hampi vyhasli všetky doterajšie indické hluky.

Zaspávame v bambusovom domčeku s jašterkami na strope (áno, táto skúsenosť ma spočiatku desí), za spevu žiab a v diaľke tušenom dupote dinosarov. Všetko je také tiché, aké len uprostred prírody vie byť.

Chrámy a paláce strážené makakmi v údolí Hampi sú neskutočné, tie množstvá v nás otvárajú predstavu o stredovekej ríši, čo tu kedysi rozprestierala svoju slávu a bohatstvo, ktoré aj vďaka nášmu sprievodcovi a rikša manovi Thippuovi poznávame. Muž uprostred pôstu, začína deň rannou modlitbou o pol štvrtej v tme, ktorú prelomí až kúpaním sa v rieke a pokračuje prácou, ktorej dáva dušu. To sú tie bytosti, čo Vám prečmárajú svet neznámy do tých najkrajších farieb.

 

V Kolhapure zažijeme atmosféru miestnych trhov, ubytovanie v päťhviezdičkovom hoteli rodiny z vyššej kasty, kde mladý muž a majiteľ hotelu začína práve "žiť", podniká len pár týždňov a zažíva radosť bytia, lebo si bude brať ženu svojho života, ženu, s ktorou sa videl hodinu, ktorú vlastne vôbec nepozná, no predsa pôsobí šťastne, aj keď je sobáš s ňou dohodnutou rutinou. Že výber prebiehal na internetovej zoznamovacej platforme, je vymoženosťou doby. Ale oči mu žiaria, keď o nej a budúcnosti s ňou hovorí, mali by byť dokonalým párom, sú krásni, majú zázemie, vzdelanie a ich príbuzní sú vysoko postavení, dokonca i hviezdy im prajú. Podľa mladého snúbenca ich spájajú rovnaké záujmy a hodnoty, zladené majú dokonca i znamenia zverokruhu. Rodiny a ich schvaľovacie protokoly sú vždy otázkou, ktorá visí nad osudom náhody.

Aj vďaka týmto stretnutiam môžeme krajinám, ktoré nepoznáme, aspoň trochu porozumieť. Ich inakosti, (možno už pre nás) sile tradícií a faktu, že pred vlastným pôvodom neutečieš. Keď si raz dole, dole aj zostaneš. Do akej miery je to spravodlivé, nie je otázka pre Inda. A seba sa pýtať nebudem. 

Aká priazeň osudu to môže byť pre kohosi, kto nemal také šťastie ako ten mladík, že môže pracovať v dome, kde je čisto, kde bude zdravo jesť, kde ho oblečú a za prácu zaplatia a kde nikomu z nich ani dnes neprekáža, že práve Ty nevieš čítať a písať. Ûrčujúca je pracovitosť a spoľahlivosť. Zdanie? A možno fakt. Slúžka sa milo usmieva, pri našom odchode sa ešte chce s nami vyfotiť. 

Necítila som temer na žiadnom z krokov po tejto veľkej krajine neúctu, neprajnosť či zlobu, ale či sú títo ľudia spokojní zmierení s osudom, to neviem. Nech je to akokoľvek, výraznú rolu v ich životoch zohráva viera. Nielen tá schovaná, či prezentovaná v chrámoch, ale  i tá zrkadlená v drobných skutkoch dobra našej každodennosti. Tam to boli silné momenty. Medzi ľuďmi na cestách, keď nám všelijako pomohli, ale i v chrámoch uprostred božích farieb a vôní.

 

Na záver ešte malá zastávka v mestečku Pune, z ktorého sme poznali len jeho nočnú časť, a finále našej cesty, Bombaj. Ohromná nostalgia za minulosťou, ktorej už dnes India nepatrí. Mesto popretkávané anglickými reáliami, architektúrou, kultúrou. A vôbec prvé mesto, kde nám fungovali naše karty. Inak je India do seba uzavretá a musíte mať hotovosť alebo tú správnu platobnú kartu. Medzinárodné je nadnárodné a tu narazíte na neprekonateľný múr, ak ste nepripravení.

 

Jedlo. Koľko dní človek vydrží? Podľahne alebo mu pri návrate domov odľahne? Raňajkujem zvyčajne omeletu, priznám sa, nechutí mi hneď zrána indická výraznosť jedál, žiadna masala, žiadne kari.  Za celý pobyt vyskúšam štyri rôzne verzie butter chicken, biryani, rôzne vegetariánske a vegánske jedlá, rozhodne však v každom z nich je kari. Raz si dám i pizzu, dokonca vyprážané kuracie rezne. Len tak, aby som prelomila zvyk, ktorému aj tak nešlo podľahnúť. Boli to skvelé vône, občas som však zatúžila po polievke, ktorá nebola taká výrazná, alebo dokonca po palacinke, ovsenej kaši.

 

Pýtať sa na cestu v Indii už po pár skúsenostiach bolo úsmevné.  Chcete zistiť trasu od troch ľudí, každý Vám ponúkne inú verziu. Môžete si vybrať. Také miestne špecifikum.

Ponáhlať sa tu nemá zmysel, čas vám predostrú Indovia v iných verziách, než ho poznáte. Časovo nedokokonalá fatamorgána sa bude opakovať, rozmaže sa Vám pred očami ako čerstvo zabudnutý sen.

 

Opúšťam túto krajinu s mnohými dojmami, s hlavou plnou zážitkov, spomienok a s batohom plným autentickej Indie, s koriandrom, orieškami, kozmetikou, pár kúskami oblečenia…

Netrvalo týždeň a dala som si prvé (po)indické jedlo v Prahe. Chutilo ináč než predtým. Menej výrazné, zrazu akési „málo indické“. Vybavila sa mi situácia v malom bistre, kde sme chvíľu čakali na voľný stôl a raňajkujúci mladý pár nás vyzval, nech si k nim prisadneme. Pýtali sme sa, čo to jedia a vzápätí sme už ochutnávali z ich tanierov, z ich jedla. Dokonca nám odporučili pár tipov, čo si dať. Banánová placka pripomínajúca naše pražené šišky bola zaujímavou skúsenosťou. A ďalšími gurmánskymi zážitkami boli miestne trhy. A prvý dotyk s cukrovým jablkom, so skutočne čerstvými banánmi a mandarínkami, s avokádom, melónom či dračím ovocím, ach… Teraz sa vrátiť k tunajším pomarančom a mandarínkam, čo prešli kus sveta, aby boli predávané v sieťkach, bude boľavé.

 

Nie, nebolo to dokonalé. Ale čo sa týka intenzity všetkého, je to jedno silno zážitkové, veľmi premenlivé, dobrosrdečné miesto, kam sa treba ísť pozrieť, pretože občas treba zažiť seba v iných dimenziách bytia.

  

Už vyše týždňa som doma v Prahe, zotavená z otráveného záveru cesty, na konci ktorého som zvracala, denne si v sebe to indické reflektujem, ešte vždy celá do Indie ponorená, ale i so začínajúcim odstupom a stále zostávam milo prekvapená, v čom všetkom ju  nachádzam. Moju Indiu. Mám ju zapísanú, nakreslenú, vdýchnutú, nanesenú, no ešte nestrávenú, len na krátko prudko prežitú, stále nepokorenú neznámu premenu sveta v nej.  

 

 

ZÁPISKY Z CESTY PO PORTUGALSKU

Pred cestou som rozmýšľala, ktorá z krás ma najviac opantá. Porto a Lisabon, krajina vinohradov v Údolí Douro či divoké Algarve na juhu Portugalska? 

Dve krásky na brehu oceánu. Tú prvú zažijem druhý raz, Lisabon bude mať premiéru. Máme pred sebou dva týždne. Cestujeme vo štvorici, organizácia a dohadovanie sa však prebieha celkom pohodovo. Nemáme to prísne zorganizované, ide hlavne o to, že čo chceme spoznať, musíme si aj vychutnať. Vzhľadom na vysoké teploty (45 - 47 stupňov)vo vnútrozemí budeme striedať sviežosť miest na pobreží Atlantiku vysušenou krajinou v údolí vinohradov.

Moja proeurópsky nadýchaná, kozmopolitne vydychujúca duša už baží po nových krásach sveta. Mnou stále neprebádaný kozmos má ešte vždy čím prekvapiť. Dary našej planéty sú nekonečné, stále sa nájdu miesta, kde ničím nepočmáranú krásu zľahka narúša tempo olízané konzumom civilizovaného sveta. Možno to celé trochu zastavila nečakaná dvojročná covidová tma nad cestovaním, ale po nej sme sa temer bez obáv vrátili tam, kde sme predtým skončili. V zrýchlenom lete sveta do doby horúcej.

Vzďaľovaním sa od oceánu teploty stúpajú. Vo vinárskom raji zažijeme únavné horúce dva dni. Telo rozpálenej, vysušenej krajiny si nedokáže oddýchnuť ani v nočných tropických tridsiatich šiestich stupňoch. 

V Porte som druhý raz. Spoznávanie mesta prebieha zľahka, bývame na kopci, vlastne som temer zabudla, že tu je všetko na kopci. Podobný pocit sa v Portugalsku zopakuje ešte niekoľko ráz. V Lisabone, v Údolí Douro i na pobreží Algarve. 

Som rada na miestach, kde som už bola. Vnímam ich ináč. Pripomeniem si dokonalosť barokovej výzdoby v starých chrámoch, čaro kamenných uličiek oživených zeleňou, ošarpaných omietok v stále živých farbách, veľkoleposť katedrály Sé do Porto nad mestom, pulz večerného života na brehu rieky Douro, svet na moste i pod mostom (desiatky bleskurýchlych potkanov zásobujúcich svoje domovy zvyškami vyhodených jedál), ohromujúce výhľady, atmosféra, teplo a príjemný studený vzduch od oceánu a popoludňajší odpočinok domácich na pláži. Chytanie rýb, kúpanie sa v ľadovej vode, rozhovory skupín sediacich v piesku, hlasný výsmech lietajúcich čajok. Vychutnáme si výborné jedlá, atmosféru, ľudí. Vône čerstvých pomarančov aj pečených rýb. Podmaní si nás večerom romanticky podfarbená historická Ribeira, prechádzky ulicami v tme, zvuk rieky, čajok, hudba na nábreží, ale i spomienka na miestny podnik v čase obeda, kde viete, že ste medzi domácimi vítaní, i keď vám práve teraz všetci (sediac a jediac za barovým pultom) ukazujú chrbát. Vôňa kuchyne prerastaná vôňou piva. Prvé ochutnávky portského, výborná káva, zmrzlina, opakovane vyskúšané skvelé Pastéis de Nata, kalorická dobrota Francesinha (zapečený sendvič s hovädzím alebo bravčovým mäsom, s údeninami - klobása, slanina, šunka - so syrom a volským okom navrchu, s omáčkou z piva, paradajok... obyčajne podávaná s hranolčekmi), lokálne pivá a lokálne portské vína.

Štrajk miestnych železničiarov nám na tretí deň ráno - v deň presunu -  trochu prekazí plány, chceli sme cestovať vlakom s výhľadmi do Údolia Douro a obdivovať krásy krajiny okolo rieky, lenže skôr, než len čakať na lepšie zajtrajšky, volíme možnosť ísť ďalej. Autobusom. Ako dobre, že jestvujú tieto alternatívy. Oceníme ich, aj keď vystúpime na stanici a jediný taxík, ktorý vidíme, má taxikára vo veľmi vysokom veku a vo veľmi zlom stave, v upotenom tričku, s hnisavým zápalom oka, u ktorého "bum, láska na prvý pohľad" nefunguje. Skôr na nás pôsobí, akoby mal pred sebou svoju poslednú jazdu a my ju s ním rozhodne nechceme absolvovať. Lenže čo my vieme o jeho živote a podmienkach,  možno len spal v dome bez klimatizácie, kde prežiť noc sa rovná samovražedným túžbam spať do konca dní vo všetkých saunách sveta. Keď sa na obzore zjaví ďalší taxikár, ktorý nás odmietne a odkáže na svojho kolegu, pochopíme férovosť tohto sveta. Buď pôjdeme s pokrčeným nevyžmýkaným starým pánom v ošarpanom a vydýchanom taxíku alebo... budeme čakať na ktovieaké nekonečná. Zariskujeme a už po pár minútach z nás zmizne prostota všetkých predsudkov sveta. Okrem toho čoskoro zistíme, aký raj nás čaká. Dovezie nás pred červenú bránu našich labužníckych snov vo vinohradníckej usadlosti Quinta da Pousada (https://dourox1.com/quinta-da-pousada/), kde vstúpime do nášho nového dobrodružstva. 

Pani majiteľka nás prevedie svojím a na chvíľu i naším romantickým svetom, ubytujeme sa v rozprávkových apartmánoch a najbližších pár hodín už budeme len obdivovať a vychutnávať si zážitkovosť tohto leta. Do nášho prázdninového života vstúpi Carlos a jeho skvelo zvládnutá rola someliéra. Priblíži nám svet chutí a vôní, ktorými je medzi  vinohradmi obklopený, a ja tu nad pohárom vína objavím nový rozmer seba. Pri ochutnávaní portského a vína sa otvoria vo mne doteraz neznáme interpretačné schopnosti, zistím, že opisovať chute ma neskutočne baví, že vo mne vyvolávajú asociácie typu "toto víno vonia, ako keď mama krája kačku."  

Nasleduje výborná večera v tradičnom portugalskom duchu, prechádzka pomedzi vínnu révu a vysedávanie pod ovocnými stromami, všade čerstvé pomaranče, mandľovníky, nad hlavami dozrievajúce kiwi, ale aj kiwi farba bio vody v zbláznenom bazéne. Pri nočnom kúpaní sa každá farba stratí, hlavne ak teplota vody je taká dokonalá. Keď si to zopakujete dvakrát, je to najkrajšia odmena. 

Po skvelých raňajkách máme chvíľu čas, kým pôjdeme ďalej. Doprajem si vysedávanie v záhrade, v tieni stromov, pohľady do diaľok na kopce so starými vilami a rýchlo zachytím okolitý svet v drobných kresbách v skicári... Carlos nám objedná taxík, ešte zažartuje čosi o tom, že nad ránom chytil kačku, že ju má v aute, že už len čaká na recept. Ten náš tradičný - pomaly pečená kačka, červená kapusta na červenom víne a lokša je už na ceste tou najrýchlejšou poštou sveta). A v tejto veselej nálade sa naše svety, tu v kopcoch vínom prepojené, rozídu. Prichádza na scénu taxikár číslo dva a naša cesta ďalej do vnútrozemia, máme pocit, že priamo do stredu zeme, kde bude štyridsať stupňov v tieni, kde budeme mať pocit, že tu snáď žiaden tieň  netieni.

 

Krátko popoludní stanica v Peso da Regua priam horí v teple, čakanie na vlak do Pinhao si vylepšíme rýchlym obedom a dobrým pohárom vína v miestnej "dobrotárni" - vinárni. O hodinu neskôr nás zo stanice Pinhao vezie pani taxikárka do dediny v najvyšších polohách bez zbytočných slov. Sme, ako sa na takých miestach vraví, na konci sveta. Majú však čo ponúknuť, je tu Múzeum oleja D´Origem (https://dorigem.pt/en/products/), kde tesne pred záverečnou rýchlo absolvujeme komentovanú prehliadku v minilisovni oleja, ochutnáme zaujímavú kombináciu chleba namočeného do olivového oleja a medu, k tomu dobré víno. Sme v klimatizovanej miestnosti, zatiaľ čo tam vonku krajina v ohňovej pare... Cítime vo vzduchu nie veľmi  vzdialené zadymené kopce. Na druhom brehu rieky je všetko ináč. 

Večerať budeme jednoducho, v miestnej krčme si dáme sendvič a pivo, napokon u ochotnej krčmárky nakúpime vajíčka, kus masla, pečivo, všetky suroviny na raňajky. Je výborný tento kus sveta, strach, že ráno zosta(r)neme hladní, rýchlo opadol. Barový pult skrýval poklady. Tým najväčším bola pani krčmárka a jej čarovné sumy, ktoré nám zaúčtovala.

Už len večerná prechádzka s vyhliadkou na rieku a zadymené údolie, ochutnávka miestnych broskýň, túlanie sa uličkami dediny v sprievode nie práve bezpečne vyzerajúcej miestnej svorky psov.  

Je ráno, krátko po desiatej a my ako najnedočkavejší ochutnávači vína a portského si ako prví dnes objednávame svoj gurmánsky zážitok v rodinnej vinárni Quinta do Jalloto (stránka je len v portugalčine: https://quintadojalloto.pt). Majiteľ, súdiac podľa jeho pokrčeného výrazu rozospatého svišťa a zvyšku zubnej pasty na hornej pere, asi na takýchto škovránkov nie je zvyknutý. Zdá sa, že vráskavé mandľovníky sa divia tiež, ale napokon sa nám deň otvorí a ponúkne krásne  výhľady na krajinu v mäkkej hre ranného svetla. O hodinu máme dopité. Taxík je tu, je čas ísť. 

Opúšťame Douro Valley, podmanivé údolie s vinicami zapísanými na zozname UNESCO. Na jeseň tu musí byť priam božsky krásne. Verím, že mi bude dopriate.

 

Prvé, na čo si spomeniem, keď sa povie Lisabon, sú jeho červené strechy a ulice v kopcoch. Dar zdravých nôh je tu nad všetky dary. Večerná atmosféra na brehu rieky je neopísateľne podmanivá. V piesku vylihujúce páry, rodiny s deťmi, skupinky ľudí, osamelí zapisovači a pozorovatelia života, všadeprítomná pohoda a príjemne hrejivé zapadajúce slnko. Od prvého momentu očarujúce mesto s nádychmi v kopcoch, keď občas lapajúc po dychu, sotva žijete. Ale tie výdychy do neďalekého oceánu stoja zato. Tušená krása, otvorenosť pouličného umenia, množstvo k tvorivosti nabádajúcich plôch, historické centrum ako charizmatická starena, už trochu nahnutá, ale hľadiaca priamo pred seba, jej nepokorená a sebavedomá chuť žiť až do konca, podmanivá energia umenia, vizuálneho, ale i toho gurmánskeho. Uprostred toho Time Out Market - svet jedla - v zmesi všetkých chutí sveta a hluku ľudí, domácich aj turistov (https://www.timeoutmarket.com/lisboa/en/). Keby to len trochu šlo, bola by som za väčší pokoj a ticho, no nemožno mať na jednom meste všetko. Dobré jedlo ponúkne iný bonus. Aj keď si v prímorských oblastiach zvyknem dávať dary mora, predsa len tu prvý raz vyhrá perlička na hubovo-špargľovom rizote. Famózna chuť aj vôňa. Až taká, že si ju Z. zopakuje i na druhý deň, keď už ja siahnem po ďalšej tradičnej portugalskej dobrote - Bacalhau à Brás (pečená dobrota: solená treska, zemiaky, vajcia). 

Jedným z najväčších umeleckých zážitkov je gotický kostol Kláštora sv. Hieronyma, v ktorom je hrobka slávneho Vasca de Gamu a v jeho blízkosti iný skvost - Museu Coleção Berardo, súkromná zbierka moderného umenia, vystavuje diela mnohých géniov  - od P. Picassa, cez Antoniho Tàpiesa, Warhola, F. Bacona, až po priekopníka moderného umenia M. Duchampa. 

Prekvapivé momenty v náhodne objavených zákutiach, dvoroch, domoch, uličkách sú ale to najkrajšie, čo mesto ponúka. Nenájdete ich v sprievodcoch ani na mapách, nájdu si vás na túlačkách mestom samy, žmurknú, prihovoria sa vám, prikrčia sa, možno i poskočia, aby ste si ich všimli a mali súkromný mini zážitok, ktorý je nad všetky zážitky a ktorý robí každú cestu po svete výnimočnou. Môže to byť len zaujímavo naklonený strom, obchodík, predavačka v ňom, svetlo v okne alebo atmosféra v parku, v kríkoch zatúlané zviera či pootvorená bránička do útleho dvora plného skrytých pokladov.

Po ďalších troch dňoch znovu na ceste, tento raz na najjužnejší juh - vlakom do Lagosu, mestečka uprostred pláží krásneho Algarve. Tu naše objavovanie a chodenie trochu utíchne, budeme ako jašteričky vylihovať na horúcich piesočných dunách alebo sa vrhať do osviežujúcich vĺn Atlantiku. S Algarve sa v mojej hlave spája jasná predstava oddychu. 

Len čo sa ubytujeme zmorení cestou v taxíku s otravne ukecaným taxikárom a vymetačom zbytočných turistických prachov za výlet loďou k jaskyni Benagil, zatúžime po oceáne. Po pláži. Po slnečnej náplasti na cestou unavené telá. 

Tento piesočný raj je ako najkrajší bonus. Naša odmena. Zatiaľ čo sa iné telá dvíhajú z piesku a balia si svoje nalepené polosuché kúsky pláže do veľkých tašiek, my zhadzujeme oblečenie, vrháme sa do teplej okrovo zlatej mäkkej plnky a nechávame sa zohrievať príjemnou atmosférou prvého večera na pláži. Už len pár posledných rodín, už len pár odchodov a čochvíľa tu budeme sami. 

Odhodlám sa. Opatrne vleziem do svojho nekonečna, do prvej spomalenej vlny tohto večera. Na jej konci zapraská biela bublina, posledná pena dňa. Vzápätí ma víta druhá, tretia. Ešte som nesmelá. Pocit studenej vody sa však s ďalšou vlnou stratí a kým príde posledná, som v nej celá ponorená. Úžasne svieža tajomne oceľovomodrá voda, ten najvoňavejší sen. Cítim, že najkrajší kus môjho sveta je práve tu, balansuje na hladine. Som ďaleko od brehu, od reality, od prózy posledných mesiacov, zabalená do nekonečna ležím na vode. Odovzdane čakám. Zrazu ma zľava do seba vtiahne prúd svetla, vplávam doň bezhlavo ako čerstvo zaľúbená. Nevnímam nič, som záhadným teplom obklopená, akoby okolo mňa prestal dýchať svet, zakryl ho tieň a v tom obrovskom tieni zamotaná mi z piesku máva moja lososová šatka. Zamáva poslednýkrát a navždy sa stane bezfarebná. Nehybný vietor nehybne zabíja do ticha dokonalé ticho. Dozrel čas opadnúť a práve v tom čase sa veziem pred sebou samou pokorená,  oslepuje ma tvár slnka, čo o chvíľu stratí charakter, zoslabne a už si viac na nič netrúfne, vstúpi do nekonkrétna a bude ako zabudnutá spomienka, ktorej sa len nechápavo dívam do očí. Ktosi mi ju práve vohnal do tváre... Zvedená čosi práve prsknem do tváre v odraze hladiny. Tá tvár je moja. Celá zelená. 

Zapadlo a svet sa v tom momente zmenil. Ležím na svojej lososovej šatke a rozmýšľam, či si dnes konečne niečo nakreslím...

V plážovom bare si dáme večeru. Bez fantázie, bez zbytočných slov. Nie každý zážitok stojí za zmienku. Ale už zajtra naproti u Antonia si dám jedno z najlepších jedál v Portugalsku. Krevety v mango-kari omáčke s ryžou. Sen všetkých pikantných jazýčkov. Sen vizuálny zažijeme o čosi skôr na prechádzke po pobreží, na útesoch, kde duša predbehne zrak, nebude vedieť prestať sa z tela vyzerať a krása striedajúca krásu ma ohromí, niekoľko ráz za sebou doslova vyrazí dych. A v tej chvíli ponorená nechcem viac prestať (len tak) byť.

S Lagosom sa rozlúčime v hipsterskej kaviarni Coffee and Waves (https://www.instagram.com/coffee.waves/), kde si dáme nielen skvelú výberovú kávu a klasický pudingový košíček, chlapci aj pivo, porozprávame sa so šarmantnými barmanmi, ktorí surfujú, a dokonca poznajú i Slovensko a naše Tatry. Bolo nám tu tak dobre. 

Obrigada. Adeus, Lagos! 

Adeus, Lagos, ideme zase ďalej. Druhou zastávkou na pobreží portugalského Algarve bude komerčné letovisko Armacao do Pera, raj pre vyznávačov konzumu, kde mestská pláž nepozná zľutovanie, ponúkne slnenie i kúpanie v záplave ľudí a slnečníkov, kokosových vôní, ktoré sa neľútostne a bez rešpektu miesia v príliš blízko rozložených telách.

Niekedy stačí len trochu odkráčať od mestskej pláže ďalej a svet ponúkne omnoho krajšiu verziu pobrežia. Menej slnečníkov, menej opaľovacími olejmi natretých tiel. Menej všetkého. A predsa viac. Je tu krásne ticho, v obklopení skál pozorujem hry ľudí, ktorí sa práve našli v krajine na pláži. Tie dva dni tu do piesku vpísali neskutočné príbehy. Je úžasné pozorovať spontánne prejavy ľudí, keď nie sú stlačení vo svojich rolách, nebudujú si tu svoje kariéry, ale stavajú objekty na pláži, lovia vo vode, potápajú sa, bozkávajú hladinu, naťahujú sa za mušľami, zahrabávajú vlastné telá do piesku, špárajú sa v nose, pučia si vyrážky, pletú, vyšívajú alebo čítajú knihy. Kreslia, fotia, snívajú. Milujem túto "pozorovňu" života. 

Zbohom Portugalsku dáme v mestečku Faro so snehovo-bielymi uličkami, s lietadlami nad hlavou, s krásnou katedrálou a s poslednou nocou vyžmýkanou v izbe bez klimatizácie. Aj keď to bolo trochu náročné, tento  dramatický záver po pár dňoch vyšumí a dnes si z portugalských potuliek pamätám(e) iné momenty. Stačí si privoňať k batohu, na ktorom ešte stále cítim závan oceánu a vo vreckách nachádzam zatúlaný slaný piesok, na jazyku mám chuť portského a pred očami farebné nekonečná, náš dvojtýždňový život na ceste po mestách i útesoch, vo viniciach Údolia Douro, v čarovných uličkách Porta, Lisabonu i Fara, vo vlakoch, taxíkoch, na vyhliadkach, v reštauráciách, v kaviarňach, na pláži i v našich dočasných posteliach. A možno si práve vzťahom k týmto drobnostiam budujeme cestu k tomu, čo je veľké a možno i večné. Život sám.