Rutina

Štvrtý deň prázdnin. Z kopca to uteká. Popri mne čudné rýchlosti, len ja tu stojím nemenná. 

Praha už druhý deň podozrivo mlčí ako práve načaté leto. Postáva odovzdane vo vetre, cíti slobodu na kraji útesu. Posledný školský rok sa zľahka stráca, je z neho čoraz matnejšia spomienka. Ešte týždeň a bude viac než len trochu nejasná. Rozmaz(n)aná myšlienkou na dlhé prázdniny neviem, ako začať. A tak sa chytám vecí zabudnutých... Prehrabujem hromady, kopy. Veže zápisníkov, skicárov, kníh so záložkami. Vrátiť sa k textom, k obrázkom, vrátiť sa do seba..

Vypla som hneď zrána hudbu, zmĺknem dnes, aby som bezhlasné zvuky sveta okolo začula. Krása leta je nekonečná, jej silu treba znásobiť, a to si vyžaduje ticho. Lenivú bytosť. Celodennú pyžamovú párty. Pyžamo síce nenosím, ale v tričku, čo pamätá pár posledných nocí, dnes trávim celý deń. Slamený klobúk, spomienka na Azúrové pobrežie, na veľkolepé krásne primorské Nice, mám na hlave a pod ním rozlietané čerstvo umyté vlasy. Chcelo by to zásah slanej morskej vody. Kdečomu dá správny rozmer a mojim vlasom dokonca objem i stajling nepoznaný. Toto leto však morské zrejme nebude. Šírava rodná mi kdejaké teplá pošepká a ja si vystačím s jej dobrami. Možno sa i v nejakom blízkom horskom potoku ovlažím. A možno len v detskom bazéne budem vysedávať celodenne namočená.

Utrápeným perom, čo práve ohlásilo svoj koniec, som dopísala poslednú stránku ďalšieho denníka a začala práve takto vyčistenou dušou tohtoročné leto. Oprášiť zvyky staré. Plnohodnotný čas chce zmysluplné aktivity. Pustím sa do seba, vrátim sa v živote tam, kde zostalo zo mňa to dobré, k tým najlepším a najplodnejším stereotypom. K poviedkam zabudnutým, ku kresbám, skicárom, akvarelovým (roz)maľbám. Každý deň vstúpim do nejakého príbehu a dennodenne z neho i vystúpim, o to pôjde.

Pijem (už) dnes druhú kávu a myslím na to, ako celé svoje farebné bytie rozbiť na čiernu a bielu. Ako podľahnúť ceruzkovým príbehom. Trochu nostalgická za cestami prímorskými budem spomínať. Na papieri, čierno-čiernym čmáraním. Už mi len čipka chýba a pátos by to bol dokonalý.

Deň skláňa sa k  čerstvo rostrihanej ješitnej noci, tma núti ma nepríjemným svetlom umelým (si) svietiť. Ako ja tieto nepravdy o nočnom videní nerada. A predsa musím, keď chcem byť v obrázkoch dneška videná. 

Už len dopísať tento blog, vybočiť z ľahostajnosti a konečne dnešok pravdivým svetlom zakončiť. Pretože na konci každej tmy je svetlo. 

Odpusťte, prosím, tú moju kontextovú stratenosť, v texte sa pochabo strácam, vyšla som z lesa, žijem vo veľkomeste a trochu sa bojím, že vyjdem z cviku nastolenej rutiny už dnes, na úplnom začiatku. Odpusťte, prosím, že sú dnes fotky zámerne (a azda nie bezútešne) bezfarebné i ten rad nepodarených selfííííz. Ja som si už odpustila, že sa cítim zvláštne, keď má byť moja tvár tuto hľa verejne vyblogovaná.

Povedz stop diétam a kúp si väčšie plavky, dievča, v mori sa stratia všetky nočné chladničkové mory...