Rituál

Ráno. Nohy zastrčené pod modrým hrochom bez ľavého oka, kým moje oči tupo čupia pod stropom. Spustím sa na zem a nájdem hrochovo pravoočko. Malý tmavomodrý gombík. Vedľa neho kúsok bielej nite a nad hlavou lietajúci paplón. Ešte spí. 

V ústach odvážny citrón zametá ďasná. Preberám pri tom celý včerajší deň, hľadám v ňom príčinu neznesiteľnej kyslosti, keď sa mi zrazu vynorí posledná myšlienka pred spánkom. Daň. Jej priznanie. Ten otravný hosť. Marec na krku a starci už šuchocú po svojich posledných cestách. Próza života, čo znovu vybíja poézii trochu otrasený chrup. Ráno s chvostom včerajška. Žiadne vyčistené okno. Už viem, budem zapíjať. Sladkým hnedým cukrom v kakau. Tučnosť mlieka ukrytá v škatuli zíva poloprázdnom. Posledná šálka. Zelená, z výpredaja. Modrá od zlosti, že je jediná. Zástupy šiestich do mojich políc nevojdu. Garzónka obmedzuje všetky veľkoleposti. Ešte mi stačí, že mám otvorené okno a lietajúci koberec. Vetranie tmy. Nohy na parapete, zadok na stole. Tancujem s vanilkou pri každom nádychu. Vydychujem citrón. Bubliny, výkrik z kuchyne, spenená biela letí dolu sporákom. Mlieko ako čerstvo odfarbená krv vyteká. 

Zohrievam si v izbe nasladlý pach pripáleného a opatrne miešam horúce kakao. V ústach pomaly vlhne prvý oriešok. Ďalších pár zatiaľ suším v mištičke. Raňajky v tráve s holými prsiami a mravcami pod zadkom ma trochu rozosmejú. Som vďačná za koberec, čo práve nelieta. Za písmenká dosiaľ nečítané. Za ráno po noci. Za nedospatú polnoc. Za slnko. Za tento sladký rituál. Zabalená v deke vytŕčam bosé nohy. Dočítanú knihu strieda časopis. Dlhé články o ničom. Len jeden krátky čosi znamená. Mám stále dosť času. 

Je ráno a mne sa znovu nechce do práce. Pretlačím nevôľu a zvolím ísť. Inak to nejde. Opustím svetlo, aby som iné kdesi našla. Tie stovky myšlienok, čo mocú hlavu, strčím pod paplón, kde večer zažijem metamorfózu dnešného dňa. 

Milujem rána, keď slnko nežiada. Keď je deň o dávaní...

Zem ľudí

Keď mi raz vezmú vzácnosť vlastných rozhodnutí, voľnosť plynúcich slov, bláznivých nápadov, názorov na moje i cudzie prehry, možnosť naprávať, zostanem prázdna ako oholené stromy našich pyšných hôr.

Keď si aj nechám vypučiť na hlavu tisíce paradajok a nebudem, kým som, postačí, že som červená? Stačí, že je človek viditeľný v hmle?

Soči zavrelo svoje oči a mne sa v mysli premietajú iné obrázky. (U)krajina sa nebojácne plazí s básňou o revolúcii, a pritom len vťahuje do seba kedysi živú tekutinu - dnes farbu smrti. Zas jedna krajina ne(z)víťazí, pretože ľuďom vezme ľudí. Akosi tuším, že vezme dosť...

Zem ľudí zhora horí farbou tlčúceho srdca a mne sa nechce do postele. Oblečenej ani bez. Len tak sa prevracať, keď iným hrozí väčší prevrat...

Tisíckrát ináč som chcela, ale presne teraz viem, že to ináč nejde. Zo mňa nie.

http://www.youtube.com/watch?v=kIJYiVvmz5I

Obava

Cesta k našim - desať hodín. Nedeľná liturgia v kostole - sedemdesiat minút. Prehadzovanie sa pod perinou a čakanie, kým  zaspím - štyridsaťpäť minút. Počet detí v školskom klube - tridsať. Počet detí hrajúcich na mobile - dvadsať. Počet detí, ktoré majú trest a nesmú hrať na mobile - sedem. Deti, ktoré si dnes zabudli mobil - tri. Čas, kým zaberie prášok a ja nepocítim žiadnu bolesť - pätnásť minút. Nadváha - tridsaťtri kíl. Knihy na nočnom stolíku - štyri. Počet schodov do môjho bytu na piatom poschodí - dvestodva. Jablká v košíku - dva. Z toho jedno zhnité. Čokoládové tyčinky v dóze - tri. O hodinu ani jedna. 

Čísla. Život každého z nás. Životy. Čísla v nás. Do výplaty zostávajú dva týždne a tisícsedemsto korún. Jedno kino a dve večere. Jedny nohavice zo sekáča. Dva dni pred výplatou - mínus päťsto korún. Víkend - dva dni. Môj víkend - ja sama. V "nových" nohaviciach s novou výplatou. Dvojice oproti - štyri. Dvojice v hlave - dve. Tyčinka a káva. Ryba a pohár vína. Raňajky a večera. Raňajky - štyristo kalórií. Večera - sedemsto. Ďalšia tyčinka pred polnocou. Tristo kalórií. Tristo bude túto noc zlých snov. V jednej hlave. V tej mojej. 

Dospelosť - osemnásť. Počet rozbitých zubov po oslave osemnástky - dva. Stratená krv - pol deci. Stehy nad hornou perou - tri. Dve popapuli a jedna výstraha. Ponaučenie žiadne. Aj nula je číslo. Aj Malý princ mal svoje obavy. Aj my mu ich môžeme žiť. Dospelo bez obáv. So svojimi číslami. Bez zbytočných metafor.

Moja práca - pod dvadsaťtisíc. Hlboko pod. Môj sen o práci - tridsaťtisíc. Každý sen má svoje číslo. Každá realita tiež. Počet poslaných listov tento mesiac - dva. Z toho súkromných - nula. Počet prečítaných listov. Jeden. Od mojej banky. Počet lajkov pod dnešným statusom - trinásť. Počet žiadostí o priateľstvo - dve. Počet priateľov - dvestotridsať. Počet stretnutí s priateľmi za posledný mesiac - dve. 

Počet šiat v skrini - pätoro. Tričiek - dvadsaťtri. Blúzok sedem. Párov ponožiek - desať. Deravých ponožiek - tri. Čiarok na mobile - dve. Predpoklad vybitia - dvadsaťštyri hodín. Minút do konca pracovnej doby - sedemnásť. Krokov domov - tisíc stosedem. Počet preplávaných dĺžok v bazéne - tridsať za hodinu. Kŕč v ľavom lýtku - o druhej ráno.

Vypitej vody za deň - štyri trojdecové poháre. Počet nadávok - v duchu tristo, vypovedaných sedem. Dve z nich počuli i deti. Tri deti. Tri cukríky za mlčanie. Túžba zmeniť sa - deväť ráz za deň. Pozitívne myšlienky - dve v jeden deň - prvá na obed, druhá večer pred spaním.

Číslo je oknom "bez duše" do dverí "reálneho" sveta. Ja som len lavičkou, čo chce trochu pomknúť. Dva razy i viackrát do dňa. Aby som čísla rozsypala po zemi a vietor ich fúkol kamsi preč...

Prežiť

Občas mávam zlý sen. Zažívam v ňom pocit, strach z toho, že ma všetci opustia a ja zostanem sama. Po takej noci ťažko začínať nový deň.

Myseľ plná slov. Zmätená hlava hľadá cieľ. Už sa aj skláňa k teplým kolenám. Predklonená kdesi v polovici cesty prudko pohnem ľavou hemisférou.Vety prestanú fungovať v obvyklých podobách, roztrúsené bezhlavo hľadajú vlastný význam. Uzdravenie neprichádza a ja pomaly strácam svieži úsudok. Na chvíľu uverím, že svieži kedysi bol. Zostávam prázdna ako sud.

Víťazstvo prehry. Špúlim pery a v zrkadle odraz bez posmeškov. Ešte žiadna vráska. Takto sa vidím. Optimizmus (v nazeraní na seba samu) je životný štýl, ktorý ma prepadol. Hľadím do vlastnej krásy trochu opatrne a v hĺbke duše nechám pospevovať to neopatrne veselé ja. Zostávam sama so sebou. Ešte chvíľu, kým mesto neživo spí. Ešte chvíľu, kým tá moja dedina nezačne kikiríkať a nevyženie svojich do sveta. Zaspato prebdiem celý deň.

Tuším. Odtrhnutá maková hlávka padla na zem. Umrela celá lúka. Takto (!) umriem tiež.

Vchádzam do ťažkých dverí. Dnes znovu prežiť.

Mám odpracované.

Zatváram dvere za sebou. Pišťanie detí stiskom kľučky končí. Stratím prísny výraz, zabudnem na všetky hystérie, sebazaprenia, rozdýchané záchvaty a pridám do kroku. Som v novom sne. Spúšťam sa z kopca, na ktorom stojí zakliata škola a šliapem na iný. Domov.

Je večer a ja sa smejem celej rannej nálade. Zapadlo málo snaživé slnko a zašla s ním za hory i tá drobná náruč tepla. Ležím pod dekou a myslím na kopec. Na seba s nohami v piesku a počúvam tiché iskrenie. Takmer dokonalý zvuk ticha. Len jediný hlas - môj vlastný - mi vraví:  Zmeníš to. Musíš.

Zaklínací tanec vyzul každú nohu a obe v súhre skáču. Ponuka. Nádej. A prázdne dlhé nič mizne za Prahou.
Za prahom všetkých mojich pra(c)hov.

Preskakujem ráno

Ležím v posteli. Nohy už spúšťam do žltej slnečnej hmly, vpúšťam si do života nový deň.

Okno a v okne rozliate slnko. Žalúzie sa besnia vo svetle. Je temer poludnie a ja sa stále šuchorím pod perinou. Nespavá noc šklbala prstami. Maľovala som. O druhej ráno som vliezla do sprchy a vodou prebudila v sebe načaté sny. Už to nešlo. Zase. Čítajúc príbehy Máraiovho Čútoru som došla do cieľa. S knihou v náručí prespatá (ne)celá noc. Vysnívala som si podobu vlastného obrázku. Vysnívala som si granátové jablko a dva zlomené nože, čo nedokázali krájať, poliť. 

Tušiac príbehy z papiera prchavé ako voda v potoku, rozlievam po podlahe farby snov. Jeden po druhom prichádzajú, aby mi spoločnou silou poplietli hlavu. Popletiem ju, dúfam, teraz trochu vám.

Príbeh prvý:

Za poslednú roztrhanú sukňu mohol on. Odvtedy je panská záhrada rajom posmechu. Holý barónkin pomarančový zadok do tejto chvíle poznal len pán barón. Preto dnes na plesy zvú len hostí z cudziny. Tam táto fáma ešte nedošla. 

Aj dnes je ten deň. Večierok utopený v portskom. Portské na bradách, portské na sukniach. Barónka v hodvábnej róbe stojí pred zrkadlom. Preháňa to so šminkami a púdruje si každý tieň staroby. Má štyridsaťpäť a za pätami novú spúšť pravdy. Biely pes pripravene čuší, netušiac, že dnes zas bude odhaľovať barónkin snaživo zakrývaný svet.

Príbeh druhý:

Nad hlavou ti horí vankúš. Svetlo lampy ohlušujúco vrhá tiene na všetky rozlietané muchy a z každej z nich po chvíli zostáva len tenká čiarka. Je nimi popísaná celá stena. Len jediný fľak hľadá dôvody, prečo nebyť tam, kde práve je. Rozsypaný motýľ zaspal na lampe. Ticho izby pustilo pod perinu ešte väčšie rozprávkové tmy, aby rozhýbali tvoje sny. Len jedny oči dnes za viečkami krútia iný svet.

Sen Ti sadá na hruď. Nadýchneš sa, otočíš hlavu a vo svetle lampy dva razy zamrkáš. Nemenná. Nehybná.

Kým spíš, v rozčítanej knihe sa menia príbehy. 

Ráno je fuč. Nie ako (ne)komfortne tradičná sobota, ktorá svojou prácou vŕta do hláv všetky zvuky nadšených sobotných vysávajúcich aj vysávacích ženičiek, kutilov s motorovou pílou, vŕtačkou, zbíjačkou a inými slastnými hlukmi. Chápavo hladím svoje tichohľadajúce uši, strkám si granátové jablko do tašky a miznem v tichu starých pražských ulíc.

Zmiznime ešte dnes. Je taká krásna sobota.

Žltý vták v podpazuší

Vonku to vonia trávou. Aj takéto paradoxy nám vysnívala táto zima. Preto sa túlam v letných náladách. Bez pančúch v tenkých nohaviciach roztrasiem to svoje megatelo. Ešte nič, hvízdam si. Mám v hlave rozkvitnuté botanické sny. Nohy močím v zelenom jazierku (a teda, v lavóriku so zelenou soľou z Pakistanu) a na hladine ma ľaká odraz Rusalky. 

Unikám pohľadom. Nechám sa zmiasť, rozosmeje ma. Vyťahujem členky a s obdivom skúmam dva tenké zelené náramky - odtlačky vodnej flóry na koži. Strasú sa a začnú utekať. Bežím za nimi. Bezhlavo s bezfarebným vtákom v podpazuší. V páperí ukrýva žlté fľaky. Ako tie potné na bielom tričku. 

V zauzlených vlasoch visia rozuzlené sny. Hlava zas našla telo a príbehu vbehla do cesty duša. Kým začnem maľovať, ujdú mi všetky myšlienky. Len tá sladká gýčovo-medová "piesenka" madam Netrebkovej trúbi do uší. Měsíčku na nebi hlubokém z nafukovačky klipká po duši. Opitá príbehom zakliatej panny vytŕčam z falošného rybníka. Nohy už mrznú v lavóre a celým mojím bytím pretečie rýchle ultra jasné bŕŕŕ. Rusalka vyzula z tmavej tmy všetky noci a vliala ich do jednej. Pobláznenej zelenej panej na chvíľu uverím. A vtáka nechám na parapetnej doske. Holubom môže tou svojou žltou pýchou draždiť zobáky. 

Znovu tma. Na lekno si líha Rusalkin ťažký vlas a ťahá ryby za chvosty. Dve ľahké prsia ma oviali. Nechcený tlak vábivej piesne znie, kým s rybami na dne ticho čuším. Nazerám na svet zdola. Už trochu holá, už trochu necelá. S prsteňom na prste. 

Netrebko na nafukovačke tuná: http://www.youtube.com/watch?v=96iaZreNPCY

Za týmito dverami

O šiestej ráno som nabila pár klincov do stien, rozvešala tie všade sa povaľujúce obrazy a teraz počúvam saxíky. V ušiach príjemne znie inštrumentálne Incromprendido, hojdá ma, rozpačito dojíma tak, že o chvíľu z očí vyplaví aj posledné kapry noci. Raňajkujem a dumám, do čoho pichnúť, aby to nebolo celý týždeň také nafúknuté. Ó, vítam vás, nespavé rána, vy sivé veľryby, čo slizko olizujete zarosené okná a nedáte ľuďom spať. Duša už spúšťa z postele nohy a chystá sa vstať. Do dverí vrazí život, len čo zapíska. Zľahka, svižne.

Opretá o parapetu pijem čaj. Brieždim sa v okne. S čelom na skle sledujem pomalosť. Kým nie je svetlo, všetko sa vlečie. V zasneženom aute ktosi drieme. Ospalý muž ide do práce. Prvá živá duša. Ešte neživá. Zadymí sa, čosi autom zatrasie a o chvíľu zmizne. Potom zas dlhé nič. Len vedľa seba tie opustené tmavé dvere. Ťažké, krátke. Veľké, drevené, plastové, sklenené, na fotobunku. Plechové s pridanou hrdzou pod snehom.   

                                                           

Z týchto dverí sa vylieta ráno. Do týchto sa vcháza za tmy. Za týmito býva môj šéf, tuto moja sestra, babka, rodičia. Za týmito drieme moja ranná káva, za tamtými celá škola. Tu necitlivý zubár, tam namyslená grafička. V červených večne opití milenci, čo nikdy netrafia na prvý raz a v tých modrých pán profesor. Vchádza do nich i s bicyklom. Starým, s voňavým koženým sedadlom. Po nociach píše príbehy.

A za týmito bývam ja. Príbehy píšem zväčša ráno a svietim dlho do noci. Tu žijem aj snívam. Pootvorené ich mám zriedka, zatváram za nimi svoj svet. Pevne, natesno. Radšej otváram okná a dávam šancu veľrybám. Bezfarebnú vodu každé ráno jedna rozpustí.

Dvere sú duše. Duše, čo patria ľuďom. Ľuďom, ktorým sa patrí patriť. Patria si medzi sebou navzájom. Len opatrne, aby sa na to neprišlo. Slobodu treba presadiť. Vydržať držať kľučku v ruke. K dverám máme prudko dôverný vzťah, preto ich všetci za ňu chytáme.

Vymaľúvam šaty potajme

Ako dieťa som všetko pretvárala. Bábikám som strihala vlasy, vyrábala im šaty - sprvu len papierové, neskôr som roztrihala svoje tričká, z čoho mala radosť predovšetkým moja mama, aby o chvíľu do tohto sveta smelo vstúpila babička so svojimi škatuľami plnými textilných kúskoch. Že hýrili farbami a vzormi, to azda ani nemusím písať. Neboli to časy plné sivej a čiernej. Neboli to tie obmedzené dnešky. V obchodoch sa mi často chce plakať, cítim sa zakaždým ako na kare. Čierna vládne v topánkarni, čierna medzi kabátmi, v nohavicom kráľovstve i medzi svetrami. Čierne sú i najdlhšie pasáže v bazároch, outletoch a iných výkrikoch módy, čo alibizujú túžbou po klasike. Dnes tmou kričí každý obliekací kút. 

Otváram skriňu a zdanlivá vlastná mnohofarebnosť dostane facku. I u mňa akosi otupne. V klamnom svete vieme žiť. Prebudiť myseľ rozospatú a dnes snáď ani nie prebudenú do čerstvého poludnia, to akosi nestačí. V náručí šatníka tuším: Budem maľovať. Včerajšia noc priniesla prvé výsledky, dnešok ich bude vo svetle doťahovať. Kúsok za kúskom. Keď ich napokon znovu odložím do preplnenej skrine, po jednej budú odvážne vykúkať. Na ktorú to dnes zase padne...

Prvá obeť prestáva trpieť vo chvíli, keď druhý raz vyperiem vysavované textilné priestory. Čas maľovať, čas tvoriť. A napokon i čas kochať sa tou divokou džungľou na sebe...

                                                              
To dnešné poludňové ráno v slnečnom kúpeli nemá konca. Začína stále a uspáva nedospelé sny. 

Mäkkosti slnečného tepla uverím. Ešte dnes. Len čo došijem svoj posledný módny hit. Zafarbím každý posledný kúsok bieleho snehu a sadnem si slnku naproti. Roztopené zimné sny. A večné teplá v nás.

Petrolejové bavlnené tričko s našitou maľovanou textilnou aplikáciou. Na prsiach i na rukáve. Bavlnené plátno som pobláznila farbami na textil. Zažehlila, prišila. Ručno-ručne, bez stroja.

Vynára si mi včasnoranný sen:

K zmrznutým šípkam privoniam a ohrniem nos. Šípkového čaju sa mi zachcelo. Cupitám bosá a rozospatá mestom, na konci ulice dosnívam svoj šípkový sen. 

Čajovňa z konca sveta svieti večnosťou... Každým dúškom šípkového čaju mám bližšie k dokonalej vôni letných dní. Uprostred zimy farby víťazia. V ušiach mi znie Cageov klavírny Sen (Dream) a mne je zas letne, jazzovo teplo...

Nestrojovo šitá, farbami na textil maľovaná súprava šperkov: brošňa, náušnice i multifunkčný prívesok.

                                                               
Už znovu snorím v útrobách zdanlivo nekonečnej skrine a hľadám ďalší (bez)farebný kúsok s nádejou, so šancou, s túžbou byť iným, lepším, krajším. Výnimočným. 

Milujem tie krásne víkendové farebné chvíle bez nudy…