Po noci, v ktorú som nespala prišla ďalšia noc. Nespavosť nahradili nočné mory.
Pokojné mesto za oknami si pýta kontrast, harmónia z duše odišla a zostali len krivé sny, čo sa chcú s vlastným charakterom do rána vyrovnať. Ten boj, nekonečné nevypovedané hádky a spory zradí budík. Vstať do nového týždňa s bolesťou hlavy bude ťažké. Nechám ju rozložiť sily v priebehu nekonečného dňa, náročného kina s otrávenou mládežou, ktorej na tento film nestačí dych. Záverečné titulky prinesú spásu, muky končia, naša nádej si vydýchne: "Konečne!" A blahodárna temer dvojhodinová tma, drobná radosť môjho bytia, sa v dlhom dni potom rozplynie.
Doplávané. Dokráčané. Dozreté. Dojaté. Dosť dobré na to, že je v ňom celé dnes. Surreálno sa vezie na premenlivej realite dňa. Len čo odomknem dvere bytu, razom vyzujem zo seba civilizovaného človeka a vrhnem sa do perín svojej súkromnej Cordoby. Oranžová izba v celej tej svojej pozitívnosti trochu dráždi unavené zmysly. Spať. Dospať a potom zase spať.
Tri hodiny popoludňajšieho spánku za fialovým závesom. Melanchólia sa razom znásobí. Popíjam teplý zázvorový čaj, vetrám ten rozospatý vzduch. A mlčím, zaháňam tie rozmanité výpovede dňa, aby už žiadny z hlasov, myšlienok, túžob nechceli nič povedať. V spoločnom tichu všetkých mojich ja tkvie čaro tohto dňa. Bez zvukov z reprákov potichu ťukám do klávesov a skladám vety, čo dávno prestali byť vetami. V prítmí bez umelého svetla, tej chabej náhrady slnka, strácam chuť komukoľvek na čokoľvek svietiť. Nie som tá, čo svetlo v sebe nosí. Zotmelo sa, šero pritiahlo všetky strašidelné mory a ja s tým nepresvedčivým hororom musím do ešte väčšej tmy. Do noci, čo už teraz o ôsmej netrpezlivosťou ovládnuť svet puká.
Priplietla sa mi do ucha pesnička. Ospalá, nežná, nevtieravo melancholická. Silná, a predsa krehká ako koža čerstvého mláďatka. Znie donekonečna, pretože je nekonečná. Krása, ktorá nevie, čo spôsobí, keď pôsobí, a preto chvíľu ako vtáča, neustálená, povahovo farebná, drobná poletuje kadetam, aby zas o chvíľu ako žena, čo spoznala v inej tvári kúsok seba zostala v tom odraze navždy upevnená.
https://www.youtube.com/watch?v=v1pZgrk_WCw&t=0s&list=LLkoSYDgOYp0SSWG44QSFcNg&index=2
Surrealizmus má ľudskú tvár. Hlava k hlave naklonená čosi nepatrne šepotá, nechá ma vtiahnuť do jej pravidelných výdychov a rukou prevliekať nite nevypovedaných slov. Mením ich na obrazy, preťahujem skrz obrie maliarske plátno, aby za okamih vznikli znovu raz tiché, a predsa hovoriace, málo pohyblivé portréty obšité farbou noci. Krása bez prestania.
A ráno si počká na to svoje sklamanie, že tma znovu raz kdečo príťažlivo zafarbila, že sa pustila do neznesiteľných tónov, ktorým svetlo nesvedčí. Nepresvedčivo žasnem, v zápätí maľujem odznova. Vrstvou prekrývam tú starú nevydarenosť. Pretože skončiť kdesi uprostred je také prázdne. A mne sa dnes do duše tisnú plnosti s ľudskou tvárou.
Ukryť v nej celý svoj život, odhaliť pohľadom všetky sny a výkrikom zatajiť najtajnejšie tichá - to dokáže len tvár človeka. Ženy, ktorá nie vždy chce hovoriť. Mlčí, a práve tým najviac hovorí.
