streda 17. augusta 2016

Ako dobre

Tu. Deň dažďový, deň, keď je všetko tak málo krátke. Aj chvíľa kŕmenia v plášti. Kým sa kocúr s Cédrikom zohrievajú v spoločnej terasovej spálni, zisťujem, že kačkám dážď pristane, a i keď im mokré zrno až tak nechutí, veselo pochodujú po záhrade, pasú sa, zobú, dažďovú vodu pijú. Očistné ráno. Deň skorý.
Tu. Schovám sa vo svojej izbe. Dočítam Kunderovu Ptákovinu, na dva hlty vypijem pol litra studeného zeleného čaju, zažijem svoj zen a rozhliadnem sa. Nielen za oknami dnes nostalgický dážď. Obliehajú ma spomienky detské. 
Tu. V dome u rodičov, mám okolo seba samé čudné veci. Spomienky na detstvo, zdá sa byť také pradávne, kde hračky mojej netere splývajú s mojimi. Plyšového Tracyho tigra nepremôže nik, preto už celé týždne stráži balkónové dvere a spáva spravidla pod záclonou, na starej šijacej singerke v keramickom džbáne driemu Sunsejsešn Bárbi a jej platonická láska Ken. Krásku som kedysi dávno sama upravila, ostrihala jej vlasy, prepichla uši, ušila celú garderóbu a dokonca som babku nahovorila na pletené svetre. Babka plietla svoje najmenšie kúsky, úzke drobné rukávy, golier, kapucňu. V mini rozmeroch. Parádna práca. Moja Bárbi (by) milovala handmade. (Keby) musela. Okato komerčná slečna bola len zľahka naklonená alternatíve. Počúvala East  17 a tajne sledovala Beverly Hills a Dallas. Žiadna harmónia kontrastov. Čistý konzum. Vždy a všade. A on? Tiahol sa životom s o čosi menej ľahkou povrchnosťou, surfoval na lekárskej paličke, počúval Nirvanu a chodil vždy s viacerými Barbinami naraz, ale azda i práve preto či napriek tomuto sa mi páčil. Takýto príbeh som mu dala. Nebolo na výber. Jediný medzi ženami. Polonahý. S napomádovanými vlasmi. Jediné, čo som mu dopriala, bol do ucha vpichnutý špendlík, nech je z neho presvedčivejší fešák. Dnes žasnem, ako som tým žila. Písala som si do zožitov komiksy zo života mojich Bárbies, silno inšpirované americkými seriálmi. Krása, čo kazí vkus? Možno. Každý asi máme za sebou detské vášne, ktorým dnes nerozumieme. Také to "čierne" obdobie, ktoré čas zafarbil novými farbami, vyplnil platňami, knižkami, tvorbou drobnou, objavom nových vzorov. Ako dobre. 

Tu. Dnes trochu sivo. Deň písačkový. 


























































































piatok 5. augusta 2016

Zaostávam, som freš

Leto (s) jednou nohou na poli. Nadšená som z nehybností v záhrade u rodičov, z trávy kačkami skosenej do nerovnakej výšky, z nepravidelností v ovocnom stromoradí, z krás tých divokých záhumných zákutí bez zásahov puntičkára. Tu vládne iná sloboda a ja si ju užívam. Nechodím po kaviarňach, filtrujem kávu po domácky, cez obyčajné sitko, do jogurtov si dávam mamkin džem, fičím na chlebe s maslom a každé ráno ukončím (s) fľakom na tričku od paradajky. Nepoužívam balzamiko ani olivový olej, vystačím si s octom liehovým, pôvod oleja netuším. Asi slnečnica alebo repka (nie však tá, čo ju ťahal dedko a celá jeho família). 

Pretože mimo mňa idú všetky tie technologické, módne aj lajfstajlové sviežosti, nemám ani(och, len nehíkajte) smartfón, ani tablet, nemám výživového poradcu a nechodím do fitka, mrkvu nejedávam denne, dám si ju, len keď mám ňu chuť a nechuť zatiaľ prevláda veru, nemávam vo vlasoch (umelo)kvetinové venčeky, nenosím konversky  ani plastový O bag. Nemám hipsterskú bradu ani vyťahaný sivý sveter. V taške neschovávam MP3 prehrávač a čas v dopravných prostriedkoch netrávim so slúchadlami na ušiach, neprirodzene sklonená nad elektronikou a zažratá do pokemónovej hry. Čítam knihy. Zaostalá som. Z(a)ostávam v čase zabudnutá a i tu, vo svojej blogárni, som nemenná. (A)sociálne pasívna. Neviem ani, čo to značí byť internetovo aktívna, vždy si pomyslím, koho už len zaujíma, či som si dnes dala kávu v záhrade či len studený zelený čaj v obnosenom hrnčeku. A či to mám vyfotené ako dôkaz, samoška. Môj blog zaspal na prazákladnej grafike, neprešiel žiadnym výrazným progresom, od svojich počiatkov drieme, občas si i zasníva o tom, že sa raz pohne, ale sen zostane snom, lebo mne občas i slová v myšlienkach zaspia. Ja som vlastne celá akási zaspatá. Mám v Prahe lietajúcu postieľ, to je odpoveď na všetko. A tu u rodičov spím na matraci, čo si pamätá moje detstvo. Mäkkej s drsným povrchom. Výborne sa oň šúchajú nohy, keď ma v noci doštípe stádo komárov. Ráno sa prebúdzam s krvavými šmuhami. Ale i s akýmsi blaženým pocitom, že som sa na svrbenie besné celú noc nebudila. Lebo matrac... Lebo slon. 

Len slnku občas nastaviť tváre, svoje životy, vykašľať sa na všetko, čo nám chce do života vtlačiť štýl a móda. Len tak byť, to stači. Slobodná ako let divej kačky s nadhľadmi, čo (mi) občas chýbajú.

Vlastne som iba jedno chcela. Pokoj a svetlo v tráve. Na strechách, na chrbte mačky. Slnko ma opantalo a vidiecky život tiež. Aj takéto krásy vedia zasiahnuť. Po Korzike koľká to vzácnosť v tejto jednoduchosti. Amen.