Zastaviť jedného dňa tú svoju obežnú dráhu a naskočiť na neznámy mliečnobiely svet s tmavomodrým pozadím nad zelenou trávou. Nevzdať sa modrej ani raz.
Opustím farby a nasadnem na plynulý monotónny výdych ťažkopádneho lapavého nádychu. Zjavím sa na ceste iného človeka, omotám si ho a už viac nepustím. Sen za snom. Striedajú sa čierne príbehy s modrými. Bez náročnejšej farebnosti. Vzdialená som každej nadýchanej žltej, červenej a smotanovobielej hmle. Všetky blízke tóny zmizli v garzónkových dierach dopichanej steny. Tá moja spriaznená zatiaľ ticho spí. Dušu si položila na vankúš a v nehybnom objatí zotrváva hodiny. Pokým neprídu tie ďalšie. Hodiny objatí s kamienkami spokojného nekonečna. V dlaniach bude horúco.
Živé city a sľubné zajtra si stavajú víťazný oblúk. Z obrazovky na mňa zatiaľ kričia umelé vzťahy. Umelý smiech. Emócie z prvého plánu. Chytená do pasce tlieskam každému malookému Vilovi. Plačem neplánovane. Naivná zostávam trčať v obloku. Tak trochu von. O chvíľu už navždy von.
Poludnie so žemľou v parku. Zmrzlinový sen a domáca limonáda. Síce nie z domu, ale tvári sa tak. Stiahnem z krku obrovskú šatku, pľacnem do trávy a celá ľahká rozčítaná sa do nej zvalím tiež. Víkend na mestský spôsob. V byte sa zatiaľ upratujú zaprášené týždňové príbehy, vysávače hučia, metly svištia a obedy rozvoniavajú. Môj malý byt čupí v taške a môj život v cudzej knižke. Mocem sa okolo fľaku na stene. Nachádzam svoju story v nehybných zátišiach ľudí naokolo. Žasnem, skúšam opisovať tých málo pohyblivých bláznov, vidieť ich očami Virginie Woolfovej. Som ticho ako je ticho v rozmačkanej tráve plnej mravcov a spomienok na vyvenčené rána. Pištím ako polohlasné tance vysokých korún storočných stromov, čo hrajú s trávou svoj dokonalý dialóg. Večne je zelený, večne neopočúvaný. Načúvam, čítam, spím. Vzdialená, a predsa tak blízko k všetkému.
