nedeľa 29. júla 2018

Zápisky z cesty po severnom Taliansku II, časť veronská

Sme znovu na ceste a ja len dúfam, že tou svojou úchylkou neustále sa premiestňovať svojho spolucestovateľa veľmi netrápim. Je krátko popoludní, práve sme si v automate vlakovej stanice v La Spezii kúpili lístok do Verony. Opúšťame Ligúriu, slnečný olivovo-gaštanový raj, čakajú nás dva prestupy, celé popoludnie v ktovieakých vagónoch bez miesteniek a úžas, ako nám osud praje, počasie je priam stvorené na cestovanie. Budeme sedieť vo vlaku a nebude nám ľúto, že nie sme tam vonku, pretože leje ako z deravého vrecka. 
Rýchla skvelá staničná bageta, kola, nástupište, vlak. Lístok vo vrecku. Tri vlaky, tri úrovne, stará mašina strieda ešte staršiu, vrstvy spoločnosti aj ich hustota sa menia, až kým v Brescii nenastúpime do nášho posledného talianskeho vlaku, do jeho najvyššej možnej úrovne. Aj to je krása cestovania s domácimi. Ani v jednom z vlakov žiadna kontrola. Tu sa isto vozia načierno. Zažili sme to v ligúrskych prímestských autobusoch, keď sa vo dverách zjavili revízori, k označovačom sa zrazu nahrnuli celé autobusy.  Štiknutie a úľava. Úsmev. Stresové výrazy v tvárach tých, čo to už nestihli alebo nemali čo označiť... Len my s Adultom sa usmievkame. Každý popod vlastný fúz. Stískame poctivo, spokojne vo vrecku označený lístok ako takí roztomilí truľkovia. Učíme sa poznávať tunajší svet, ale tej svojej "slušniackej" istoty sa nevzdáme. Cestovať načierno sa v našich rodinách nenosí. Na také ja nemám nervy. Chcem byť v pohode a nepotiť sa od strachu ešte i na zadku. Napokon som vždy označená, napokon to vždy vyhrá poctivý pud sebazáchovy.
Presadáme v Parme na vlak do Brescie a odtiaľ už priamo do nášho romantického cieľa. Večer ponorení do únavy zaspíme ako práve upečení čerství ničnetušiaci Verončania. Tak málo toho videli, preto môžu pokojne spať. Nevieme ešte, nemáme páru o tom, že Verona bude teraz veľkoryso ponúkať a my si budeme z tých jej krás po kúskoch strihať nový zážitkový svet. Pozliepame (si)ho omnoho neskôr, až v rozležaných spomienkach. Dnes stačí málo, ide len o to užívať ponúknuté, diviť sa, žasnúť, spokojne, zmätene, nadšene medzi tými krásami so sebou samým byť. Poznať sa v nich. V tých diaľkach, vo svete, von, tam, kde jedna neznáma hladí dlane inej, človek nachádza doteraz nepoznané ja. Pod klobúkom, pod šatkou, v zdanlivo dávnom sebapoznaní. Nič nie je konečné. Kým sme, je možné, že už zajtra budeme presne takí, akými sme ešte včera nevedeli byť.

Vo fotopríbehoch dvoch dní sa jeden deň druhým stane a obidva splynú do zážitku, ktorý už nerozlišuje včera a dnes. Stačí len povedať: Bolo to. A bolo nám krásne byť práve tak a práve tam.

























































































Posledný deň pred odletom. Je ráno. Budík ešte dráždivo mlčí, zatiaľčo nám nohy chladí snaživá hotelová klimatizácia. Adult nám večer predtým teplotu omylom nastavil na parádnych dvadsať stupňov, takže je ten studený supervzduch temer vždy busy. Po troch vrstvách pestrých raňajkových chodov začneme prípravu na celodenné poznávanie starej krásky. Ak chcem prežiť a svoju kožu zachrániť pred zlobou páľavy, budem potrebovať šatku, nebo za oknom prisahá poriadne teplo, a tak si pre istotu zbalím i krém na opaľovanie. Či idem k vode, či od vody, isté ingrediencie musia byť. Nenechám sa zviesť nechránená. Lawrencovo Slnko bude dnes mojím pozorovateľom. Vzdialenou platonickou súčasťou. Občas naň žmurknem ľavým okom, pripravím si ho na ďalšie znamenia. A na záver príde dokonalá súhra. Alebo len koniec hry. Ktovie.

Páči sa mi (azda i nám) byť takáto nepripravená, kráčame ulicami, dívame sa na budovy a nepoznáme ich mená, ba ani autorov. Chce sa nám stavať si tento deň na dokonalých prekvapeniach. Architektonických, umeleckých, prírodných, gurmánskych. Atmosféra je bonus, ktorý si v talianskych mestách azda ani nemusíte  priať. Zdá sa byť ich podstatou, taká je prirodzená. Svet miest, ktoré pamätajú mnoho a ktorých obyvatelia si budú ešte mnohé pamätať. Tak nejak tuším, že o to mať okolo seba pestovanú krásu, Taliani skutočne stoja. Vždy to tu cítim. Umenie, vycibrený vkus. Žiaden prvý plán a za ním dlhé nič. Šteklivé nuansy medzi riadkami dávajú vážnosti budov, hier, knihám, hudbe i filmu nový rozmer. A tým je absolútna krása. Trvalá, nemenná.  Dívať sa je zrazu všetkým. A skutočne vidieť ešte viac. 















sobota 28. júla 2018

Zápisky z cesty po severnom Taliansku I

Na začiatku bol sen o najkrajšej modrej farbe. Milujem modré tóny len v ich zelenkavých podobách. Keď pridáte žltú, či už len malú kvapku, alebo celé more, máte pred sebou zrazu hĺbku oceánu v absolútnej paráde. 
Stojím na skale, prvý raz pri mori po dvoch rokoch, hľadím pred seba na miesto, kde sa hladina vody dotýka neba a snažím sa rozlíšiť, kde je to ešte modrá a kde už zelená, kde nastal ten moment splynutia do dokonalého celku.

Putovať, cestovať, kráčať, presúvať sa, ísť, to je vášeň, to sú tie moje momenty nekonečna, vzrušuje ma celá  trať cesty, po ktorej práve idem, či už trávim hodiny vo vlaku, v lietadle, v autobuse, alebo na nohách, cítim, že práve takto naplno žijem.
Som vyšťavená, mám  dosť, myslím si, že už viac nezvládnem. Tuto na skale pohľadmi do nekonečna by mohol dnešok skončiť. Ešte nie, vravím si, keď nazriem za vystupujúci útes, príroda ma práve takúto nepripravenú potrebuje, aby mi mohla ponúknuť ďalší dúšok. Pretože krása je nekonečná, pretože jej zvlnený tok plochým stop nezastavím.

Prvý deň ráno. Prebúdzame sa v Pise, ale jednou nohou sme už tam, v úvode nášho putovania po severnom Taliansku. V Ligúrii, v prístavnom meste La Spezia. Presadáme z vlaku do vlaku a už o pár minút stojíme oproti morským nekonečnám na malej stanici v Riomaggiore, v skalnatom závese divokého Cinque Terre. V úžase sa dívame z výšok do hlbokých morí. A vieme, že toto sú pohľady, na ktoré ťa google ani nik iný nepripraví. Prežijeme obrázkové príbehy o tom, ako sa na jednom mieste stretnú dve nekonečná, výška a hĺbka, prirodzene zohraná, a predsa trochu teatrálna scéna rozvášneného mora po búrke a dramatickej ťažkej opony nad hlavou. Rozvášnime sa, no predsa ustojíme takt nevypočítateľnej prírody, padá nám odovzdane do náručia, no ani tentokrát sa nezrúti. Chmáry kdečo naznačia, ale moc slnka vyhrá a my strávime popoludnie na kamienkovej pláži, kde naše polobdelé telá oblízané búrlivými vlnami predsnívajú dokonalý záver dňa číslo jeden.




















Keď popri nás na zastávke v La Spezii prefrčí bez povšimnutia náš autobus, zmätie nás to, ale nestratíme sa, začneme si všímať okolitých ľudí. Mávajú na autobusy. Dávajú znamenia. Len tak zastavia. Pripravujeme sa na svoj druhý pokus. Blíži sa, mávame. Miestny autobus plný ľudí (ne)prekvapí dvojica turistov. Bude si ticho, nenápadne hľadieť svoje. Ako u nás doma, zástavky nik neohlási, stojí sa všade na znamenie po prudkom brzdení, názvy dedín a osád sú zle označené a my, i keď s očami na stopkách, predsa prehliadneme San Benedetto a vystúpime o dedinu ďalej, než bolo treba.
Kráčame krajinou späť do San Benedetta. Je krátko po pol ôsmej, tma, vďakabohu, ešte poriadne ďaleko, keď medzi kopcami zazrieme domčeky, v ich oknách ľudské svetlá, náznaky civilizácie. Tušíme cieľ. Jeho blízkosť je ešte poriadne vzdialená. Hľadanie ubytovania je vždy jedno veľké dobrodružstvo. 
Sme za poslednou zákrutou priamo na námestí v horskej dedinke Quaratica. Pred starým kamenným domom, na mieste, kde budeme štyri noci spať, sedí pán. Pôsobí unavene, zúfalo, no keď nás zbadá, s nádejou v tvári sa prihovorí: 
"You´re Martina?" 
Potom, ako mu vysvetlíme, že nám chvíľu trvalo to nájsť, lebo sme vystúpili o zástavku neskôr a šli sme riadny kus pešo zareagoval ústretovým: "Why didn´t let me know? I could pick you up."
To keby sme tak vedeli, že je táto možnosť! 
Prvotné nadšenie z hostiteľa Giana Paola (G.P.) rastie. Pôsobivý apartmán, jeho útulnosť, zariadenie, obsah chladničky od jogurtov po džúsy, pivo a víno, spálňa s krásnym výhľadom na zelenú horu, zvuk lesa a zároveň vstupné námestie dedinky a centrum jej života rovno pod nosom. Každé ráno to ocení predovšetkým môj na svetlo a zvuky citlivý prebúdzajúci sa "súputník" Adult.




























Deň druhý. Povzbudení slovami Giana Paola, že cez horu sa dá prejsť, že je pútnikom prístupná, že sa tade možno dostať do nášho ďalšieho cieľa, do Manaroly, len za dve a pol hodiny a že nás večer o siedmej bude čakať v aute pred stanicou v La Spezii, vyrážame. Dedina sa ani nestihne vzdialiť, a my už sme utopení v bujnej  živej flóre "pralesa". Stúpanie trvá večnosť, hora strieda horu, stromy sú čoraz vyššie, pichľavého černičia viac a viac, tiene stromov striedajú pásy slnečného svetla, keď zrazu suchá zem na vrchole hory predznamená koniec lesa. Doškrabaní od tŕňov a pohladení liečivým papradím si s pocitom dnešného finále na vrchole hory vydýchneme. Vidíme more. Síce je stále ďaleko, ale už vieme, že smerujeme dobre. Začína nekonečný zostup. Náš pochod trvá temer šesť hodín, vyšťaví, zoberie, zoderie, no jeho záver je svieži. Strácame realitu bolesti v pohľadoch na krásne morské nekonečná, na krajinu Cinque Terre, na vinice, olivové sady, mestečko Manarola dokonale vpasované do skál. Sme v cieli, zmáčaní potom teraz máčame telá v osviežujúcom mori pod mestom. Odvážni skokani "padajúci" z vysokej skaly, turisti vo farebných loďkách, opálené dokonalé plážové telá, ale aj hamburgeroví králi v šiltovkách a veľkých tričkách s nápismi, sa menia v masu plávajúcich rybiek. Stratíme sa v tom dave ako drobné kraby v hlbokom oceáne. Doplníme puzzle.






















































































Máme za sebou autentický zážitok z putovania krajinou a šťavnatý deň v harmónii s prírodou, do ktorej bežní turisti nenazrú. Cestou domov dáme na slová nášho hostiteľa a trip advisora G.P. a ďalší deň sa vzdáme pôvodného cieľa preskúmať ďalšie mestá Cinque Terre, zvoľníme tempo a pôjdeme objavovať juh Ligúrskej riviéry, mestečko Portovenere a vyskúšame si život plážový.
Deň tretí je dňom slniacich sa jašteričiek na skalách mestskej pláže. Úplne odovzdaní vode a ničnerobeniu objavujeme krásu i v takomto bytí. Adult luští, ja si kreslím. Skenujem okolie, ľudí, atmosféru, ukladám obrázky, aby som ich neskôr prekreslila do drobného skicára. Domáca večera, áno, varím, pohár vína, čerstvé figy od G.P. Deň s krásnymi bodkami. Amen, čo v zápätí nové aleluja preskočí.















V zálive poetov objavíme krásne staroveké etruské mestečko Lerici a jeho malú pláž pod hradom. Vo fyzickom bloku sediac na skale v tieni vysokej starej píniovej borovice objavím v sebe vášeň veršovať. Okolo mňa sa hýbe život plážový, Adult tiež svoje telo močí v mori, len sedím v suchu a oddaná atmosfére píšem. Zrodí sa báseň, krátka, jednoduchá, málo zrozumiteľná a temer nečitateľná, preto ju zavriem v zápisníku a schovám do malého vrecka batohu. Aby ma raz rozosmiala svojou prostotou, naivnou poetikou, no pre dnešok zostala dokonalá ako prvý letný deň pri mori. Pár ťahov ceruzkou, kresba a na záver kúpanie. Blokom zbohom dať.








Deň piaty je dňom, keď opúšťame stredovekú, z kameňa vytesanú dedinku, autentickú, rurálnu krajinu medzi horami a s ňou i slnečnú Ligúriu. Zbalíme si soľou oblepené šaty a tak, ako sme prišli, teraz odchádzame. Po vlastných, s batohmi na chrbte. Dvojica pešiakov znovu na ceste. Odmietame ponuku dvojice v aute zviesť sa s nimi dolu do San Sebastiana. Vysvetľujeme gestami, rukami, azda i nohami, že takto to naozaj chceme. Pešo. S cestovateľským zápalom a závanom nových chutí túžime po ďalších miestach. Smer znie trochu romanticky, Verona je možno zvučná milovníčka, ale my na vopred nastavené dojmy nedáme. Nechávame sa opantať po svojom.