Slnkom pobozkané

Prvý raz sedím na zemi. Unavené nohy kladiem na malý výbežok obrúsenej skaly a zakláňam hlávku k nebu. Modrá. Studená so žltou guľou uprostred. Poludnie v Prokopskom údolí, vyhriaty zadok na vysokej skale. 

Opúšťa ma sila, aby zas nová našla pripravený prázdny telopriestor. Príjemné teplo trochu ruší snaživý vietor. Premena dňa na malom štíte. Zlomí ma krása. Už. 

Sedím tu dobrú chvíľu. Chvíľa zlá azda (ani)nebude. Dnešok zlu nepraje. Zatvorím oči, otvorím nimi nový svet. Podomnou. Pred sebou. Ten dolu. Medzi topánkami celá dolina.

Motám sa očami po lesoch, cestičkách, konároch vysokých holých stromov, preskakujem potôčik, ovoniavam púčiky, hľadám správny odtieň záplavy fialiek. Zmizíkujem láskavé sedmokrásky. Stovky vôní, zvukov vyzúvam si trochu opuchnuté nohy. Cítim, ako mi horia líca. Ako ma čosi štípe do nohy. (Ne)bezpečný hmyz. Zazerám trochu flegmaticky. Bolieť to začne omnoho neskôr. Zazerať ešte len budem. 

Smädná siaham po vyhriatej vode v jej vaku. Polomŕtva leží na skale oproti. Mávame si očami, zatiaľčo sa pery nehybne tisnú k fľaši. Teplý plast chutí otrasne. Asi jediná otrasná vec tohto dňa. Kým prídu ďalšie krásy, zabudnem. 

Keď krásy skončia, zajeme si medzi stromami ukryté v lacnej "hospodě". Zo škár starého stola vyliezajú "brouci" a z dverí bufetu sa nesie čierny nápoj. Môj malý záchranca. Hermelín stratí v tmavom pive všetku svoju výraznosť, podčiarkne pikantnosť papričky, nájde cestu cesnaku. Duši sa uľaví. Dvom telám tiež. Zvládli sme nové výhľady, ideme do civilizácie. Domov. Spať. 

Milujem ten pocit, keď som stále v Prahe, a predsa mimo nej. Bez Prokopa v Prokopskom údolí. 

Ako plastelína

Naivne prežívam príbeh filmu. Ako sova nepohnute hľadím pred seba. V absolútnej tme na vrchnom konári. Tak blízko neba. Dosiahnuteľná veľkosť šliape po mojej malosti. 

Tvarovaná hmota. Nekonečné množstvá záhybov. Odtlačky prstov v koži. Hmota beztvará "utľapkaná" do náznaku ľudského tela. Len jemná plastika, čo dýcha do perín. Život vedľa života, plocha plná tenkých čiar, jediná nafúknutá duša, čo funí za dvoch. Cítim vôňu našich tiel, čo do malej plochy - do toho výrezu neba - sype prášok z hviezd. Len tie nám priali. Po nočnom záťahu, po ráne preležanom v posteli. Každá z nás cítiť chce. Prítomnosť tej druhej, dokonale vytvarovanej, duše. Trochu ju tuším. Tuším.

Dusím sa v dymom uzavretom podchode. Nesmelé tóny vtiahnutých dúškov z cigariet hrajú svoj tichý džez. Stojíme v kruhu, nie je nás veľa, sotva dve, a predsa tie naše svetlá točia svet. Zhasnuté, trochu opuchnuté tváre mlčia. Oproti sebe vedú ten najdlhší rozhovor. Ešte sa neboja, ešte netušia, kedy ich spriaznenosť ofúkne (ne)známy skrat. Jeden a jediný raz. 

Dosiahnuť na mesiac, kým to ide. 

Elizabeth Bishopová miluje Lotu de Macedo Soares. Zrazu a krátko. Len celý život. 

Sú, lebo majú všetko. Svetlo snov. Získali priazeň mesiaca prudkou cestou nahor, aby v slepote bielej žiary padli to čiernej tmy. Tak trochu naraz, tak trochu jedna po druhej. S jedinou myšlienkou, na ktorej záležalo. S myšlienkou na tú druhú.  

Cesty za novou inšpiráciou a zmenou vedú kdesi tam. Do nepoznaných území vlastného ja. Neznámo ponúka nové náboje bez zbytočných zarazeností a zábran. Je ako magické Macondo majstra Márqueza. Je to prítomnosť mnohých zmien a zázračných poznaní. Je to predovšetkým cesta k sebe. 

Uzavretá americká konzerva sa práve tu prvý raz nadýchne. Hanblivá,  tichá, opatrná, nepriebojná, lyricky krehká americká poetka Elizabeth podľahne závanu južného tepla latinsko-amerického temperamentu až na druhý nádych, keď doslova vleje do seba spontánnosti Brazílie, ale i bláznivej a kontroverznej Loty. Ich protiklady spojí túžba. Veršované smútky sa rýchlo opijú poéziou svetla, spresvitnejú v nich vášne a priezračnosť lásky sa zrazu stratí vo svite mesiaca. Veľkého, ako sám život. V jeho emóciách vyniknú Lotine liberálne názory, voľnomyšlienkárstvo, otvorenosť i veľkolepo triezve a odvážne stavby. 

Americkú rezervovanosť päťdesiatych rokov 20. storočia rozviaže otvorenosť južansky divokého Ria de Janeira. Láska života, ktorú by nemalo zaskočiť vôbec nič, zaskočí prítomnosť konca. A koniec ťahá za iné nite. Poloprázdne tichá utopené v opakovanom zabúdaní na náruč milovanej vykríknu jediný raz. V byte za závesmi bez svetla. 

Záujem, spriaznenosť a tolerancia iného nás vždy zaskočí. Oblepí každý záhyb nášho tela, chvíľu si bude pamätať každý jeho tvar, aby po chvíli zmäkol a vkĺzol do bezpečia beztvarej masy predsudkov. Tolerancia sa za kratučký moment stratí v sivej hmote ako nedotknutá plastelína. 

Prežiarená láska je ako diera v tme. Nádherná, čistá, plná dokonalých žiarivých bodiek, splývajúcih do jediného celku. Ako mesiac, na ktorý nemožno dosiahnuť. Preto zostáva vo svojej dokonalosti krásna a absolútne nepoznaná. Asi ako odpovede na opatrné otázky o tom, či slobodno milovať inak, ako sa "patrí". 

Pretože je svet často rozmazaný

Dívam sa na svoje obrázky. Sú všade. Mám ich pod sedačkou, na truhlici, visia za hlavou. Visím pred nimi akási rozpačitá. Hľadám v nich detaily a badám len nejasnosti. Tie rozmazané svety, keď chce byť človek čo najkonkrétnejší. 

Minimalizmus do poslednej bodky si ľahol vedľa. Už zas. Leží a ja naň zazerám. Učím sa po novom žiť a nechávam skrz akvarelový papier nasiaknuť vlastný, mnou už trochu obkukaný "starý svet", aby sa stratil kdesi vo farbách. Veselo striedam tóny, no v hlave jediná tónina. Caveov song "God is in the house" ma unesie preč, nechá sadnúť na starú zaprášenú stoličku a ja zrazu pred sebou vidím ten malý drevený dedinský kostol. Opustený božími deťmi. Sám na kopci v tme. S jediným plamienkom. Držím ho v náručí. Stískam prstami.

https://www.youtube.com/watch?v=4f6wzGpFKUQ

Sobota s dušou mojej garzónky - už sa niet prečo trápiť...

V zdanlivej tme presvitajú svetlá, zo škár parapetnej podlahy vyliezajú mini svety, myšie príbehy a muchy, čo nelietajú. Sobota našla svoju dušu a zrazu tu všetko pláva v povetrí. Holubom na obdiv. Mne pre čistý pocit krásy. Už nejestvuje dôvod obávať sa, len žiť.

Som nahá bez vrstiev cibule. Ako to najľahšie dieťa s farbami v tvári, s fľakmi medzi prstami...

Voda už vplávala do malých akvarelových kociek a vsiaka do štetcov. Vylieva sa po ploche papiera  a ja sa detsky smejem... Vyfarbujem sa. 

Tichá

Obnažené nohy v tráve pred blokom. Utichlá ulica necháva rozprávať tmu. Sedím na studenom obrubníku a trochu ma striasa. Stratím si ruky v rukávoch a zadýcham sa do šatky. Posledná cigarka vyťahuje z nosa dym. Vietnamská večierka práve ožíva. Workoholici sa hrnú z práce a kupujú si štvrťku chleba. Tuniaka v oleji a šalát. Večere navlas rovnaké. Večery tiež. Až víkend vytrhne každého z nedospatej biedy, aby dal každému z nich novú šancu žiť, jesť a jedlu hniť. 

Cudzinec patrí úradom, úrady cudzincom nie. Unikať a skončiť pred veľkými dverami, pred tou istou kľučkou. S rozotretou horčicou medzi prstami. S posledným sústom po doraňajkovanej žemli. Do mesta vtrhli cudzopasní hadi a z tichej ulice plnej čiernych tieňov minulosti dnes kričia farby sveta. V oknách nalepené zástavy. Španielska, turecká, americká, írska. Brazílska. Švédska. Slovač v podkrovi s najmenším oknom bez svetla a bez hrdo-národných vyznaní. 

Niektorí žijú hlučne, o iných ani nevedieť. Rôznosti otravujú domácich, nás ich zdržanlivé úsmevy tiež. "Máme vás radi", doprajte nám kozmopolitnosť tohto mesta. Teraz a tu. Našli sme sa, chceme sa hniezdiť. V otvorenosti tak málo otvoreného sveta.

Bývam za dverami bez menovky a bez zbytočne okázalého motta. TO susedovo čítam denne. Žijem si so svojou rannou šálkou zeleného čaju a vo večerne roztancových džezových nekonečnách. Zväčša doma. Nešteká tu pes. Nemňaučí kocúr. Vedľa postele v klietke nepiští žiadne vtáča. Nebehá tade žiaden hlodavec, králik, nič. Len moje ľudoplné ja. Každý kus človeka vo mne za mňa kričí. No navonok žiaden zvuk.
Nepočuť ma, ale som tu. Teraz a práve takáto. Tichá. S červenou bodkou v tme. 

Posledný bude čokoládový

Olizujem stvrdnutú polevu a zo zeme zbieram čokoládové odrobinky. Sú trochu neposlušné. Mrvia sa. Mrvím sa tiež. Som na tieto svoje zvyšky sama. Všetky kolegyne sa na to včera zvysoka... 

Je jar, v obchodoch nové kolekcie letných plaviek a z účtov vyplatené fŕstminity. Motivácia, inšpirácia, konšpirácia. Čas chudnúť. Nie pomaly, nie pohybom a sebazaprením, ale drahými diétami s lacným efektom. Tri a pol kila za týždeň, v dózach šalátové listy, kaleráby a uhorky, v šuflíku bielkovinový prášok. Jediná lyžička a ty prežiješ ďalší deň. Olízala som tú svoju poslednú plnú čokolády a pred zrkadlom sa zamyslela. Kakaové fúzy, lentilkové zuby... Odpoveď veľavravná. 

Dve tretiny zborovne frčia na odtučňovaní a ja tu s výčitkami svedomia napájam vysoké čísla na zjedené kalórie. Za vlnkou preliateho brucha ďalšie vysoké číslo. Mení sa s každým ďalším kapkejkom. V rukách zohrievam posledný.

Zhnedla mi v ústach čerstvá slasť a v okne zažmurkalo staré známe svetlo. Slnko sa tlačí do priazne. Tulipány rozkvitli, sklonili hlávky zborovo doprava a ľahli pred tou snaživou žeravou guľou. Menia držanie, svoje myšlienky, polohu i tvar. Mením svoj tiež. Ohnem sa, vstanem, narovnám chrbát, spravím krok vpred a vykuknem z okna. Visí v ňom nový deň. Len farby akési rovnaké...

Posledný pár nohavíc, do ktorých po tomto oslavovacom víkende vojdem, hlási červenú. Dnes ráno som to s jedením zase prehnala. Večer budem dve hodiny chodiť po špičkách. Neprestanem, kým na tele neuvidím jediný náznak zabudnutej špicatej kosti. Okrúhle tukové tance vyhladia dva tucty redkvičiek a usmievavý biely tvaroh. Môj dnešný obed i večera.

Stojím pred zrkadlom so zdravým balíčkom v rukách a odhodlane zdravím nastolenú diétu. Len tak diétne, samozrejme.

Farba ženy

Posledná z nás bude zelená ako čaj zo Srí Lanky. Prídu jej na všetko a ona sa prestane brániť. Na povel "hanba" sklopí oči a začne hľadieť do minulosti. Usmeje sa. Bude sa donekonečna smiať.

Takto si predstavujem svoju starobu. Všetky tie tváre kamsi odídu a zostane jediná. Pleť prestanem mať ružovú a zeleno-modré žilky začnu viac vyčnievať. Celá budem akási bezfarebná. Len tie pestré reči ráno čo ráno. Prebdené noci. Po liekoch podozrivé ticho. Nespavé večery. Nočné dialógy v hlave. Unavené dni. Čiperná suseda, ktorú nikdy nepochopím. Raz budem stará a budem presne takáto. Budem sa starať úplne do všetkého.

Kristove roky. Nič nejde inak, nič nejde rovnako. Všetko po starom. Vraciam sa dozadu, spomínam, kradnem si sny. Zobúdzam zaspaté detstvá. Rozmaznaný drobec sa mi moce v hlave. Vyžaduje. Vyžadujem tiež. Azda dospievam. Verím, že kráčať viem. Kristove stopy mám(e) pred sebou, a predsa na ne akosi nestačím.

Prikrýva ma pravda. Ako v cudzej nočnej košeli skrz rieku svojej ulice kráčam. Ťažká mi je. Ťahá ma k zemi. Nasiaknutá oblepená vnímam vo výkladoch svoje odrazy. Len jeden obraz nikde. Prostý život. Jeden deň. A to celé potom. Ľahké, priesvitné, nezabudnuteľné. Všetka voda vyschla. Sukňu mám zrazu nad hlavou a za sebou bodkované nebo. Vidia naň všetci, len ja nie. Už len na mne záleží, akú farbu ponúknem svetu.

Odtiene sivej zmizli, zostala čierno-čierna tma. Zavreté oči. Čas na vône. Prichádza chuť zababrať všetky svoje prirodzené pachy. Som jednou z vás. Chceme to všetko prehnať, aby si nás pamätali. (Ne)zapadnúť všade, zato kde-tu vyčnievať. Občas byť neviditeľná. Nenásilne, bez póz. Bez nárokov na méty, čo patria iným a s vďakou za všetko, čo máme. Myslíme dopredu. Žijeme s tieňmi zozadu. Ideme. Sme. Som.

Vďaka za farbu žien. Za farbu, čo patrí (nie)len mne.

Ako v porceláne

V roztrasenom bruchu nová zlosť. Pokazený žalúdok a ja stále pyšne stojím ako slon v porceláne. Som rozľahlá šálka s modrými ornamentmi, zlato mojich, tak málo drobných, rúk sa jemne stráca. 

Nevidieť pravdu. Vidieť sen. Alibistické múry okolo duše a jedovaté zelené kopce v žalúdku. S črepinami z ružového skla. Verím si. Verím, že vyviaznem. Mäkké prsty vtláčam do stien. Na dotyk nebolí viac. Bolí rovnako. O čosi menej po šálke čierneho čaju. O čosi viac snáď nebude.

Už tretie ráno s nohami na parapete. V polohe uvoľneného brucha ležím s predsmrtnou bledosťou v tvári. Nepohnute prijímam opatrné cereálie. Diétne hľadím cez okno. Skúšam prežiť. Päť minút postojí slnko na mieste. Päť minút nebude páliť do očí.  Päť minút. Vypáli inú skúsenosť.

Prekonať strach a ísť. K lekárom bez hraníc. S vlastnou hranicou bezmocnosti. Bludotvorné noci plné snov bez spánku. Rozpracované obrazy. Rozpracované nič... 

Vianočný stromček v červenom lesku opadáva. Poleje ho ktosi. Zalejem svoje nevodnaté telo. Dnes aspoň litrom čohosi. Viac nedám. Viac, prosím, nie. 

Ešte hodinu poležať, kým zatrúbi do uší (ne)voňavá práca. Zvončeky detských duší. Ako len pištíte, keď túžim po tichu...

http://www.youtube.com/watch?v=Sg7FPxrBRiQ