Rozvešané mraky ako ťažký záves veštia dážď.
Hodinu sa túlam po skle neumytého fľakatého okna, skrývam sa pred nebom rozpáraným, už celú hodinu váham, kade dnes ísť, aby ma znovu kdesi uprostred ničoho nezastihol dážď. Je zima, nechcem byť ešte k tomu i mokrá.
Je krátko poobede a ja si balím vetrovku do túlavého batoha, vlievam doň vodu, svojho Nikona, ponáram rozčítanú knihu a vychádzam do ulíc. Vzdávam už po chvíli rozpútanú mestskú prechádzku, nechám sa metrom zviesť na druhý breh rozťahanej Prahy. Pod skaly, do lesov, do sviežej zelene s hlbokým výstrihom.
Som nad sebou, som nad hlavami všetkých hláv. Som nad Prahou, a predsa stále v nej. Podobám sa tým mĺkvym skalám Prokopského údolia, ktorých nehybnosť poskakujúcim tichom kdesi v polovici mojej dnešnej prechádzky pretne rehoľník v bielom. Zjaví sa ako duch z lesa, posype lúku vo vetre novým pokojom. Moju rozfúkanú lúku, kde akási ospalá ležím vo vysokých steblách trávy. Som stratená.
Keď v diaľke zmizne jeho svieža biela krása, moja nedeľa nanovo vstane a trochu rozrušená bude hľadať iný rytmus dňa. Tá jeho otvorí všetky zdanlivo pokojné mysle nad Prahou.
Som nad sebou, som nad hlavami všetkých hláv. Som nad Prahou, a predsa stále v nej. Podobám sa tým mĺkvym skalám Prokopského údolia, ktorých nehybnosť poskakujúcim tichom kdesi v polovici mojej dnešnej prechádzky pretne rehoľník v bielom. Zjaví sa ako duch z lesa, posype lúku vo vetre novým pokojom. Moju rozfúkanú lúku, kde akási ospalá ležím vo vysokých steblách trávy. Som stratená.
Keď v diaľke zmizne jeho svieža biela krása, moja nedeľa nanovo vstane a trochu rozrušená bude hľadať iný rytmus dňa. Tá jeho otvorí všetky zdanlivo pokojné mysle nad Prahou.
Samotári na ceste. Len zopár ich stretám. Dnes týmto tváram vtisnem svoju podobu. Budeme chvíľu na bielej skale spolu ako rozvetvená tieseň, vetru nastavení, trochu zaseknutí rozpustíme hlasy a v tom nemom výkriku seba nájdeme.
Občas za najväčším svetlom čupí čierny tunel do nekonečna, vraciam sa tade nesmelá a vchádzam, kam som nikdy nechcela. V nádeji, že takto najväčšmi odpustím civilizácii tú plnosť (vzducho)prázdneho kriku. Tesno v ňom býva, hlučno, trochu dusno tiež. A pritom svetlá dokonalé v oknách. Že stačí odtiaľ vyjsť a stratiť sa v inom svete, je dnes bonusový sen, čo trčí ponad všetky sny.
Keď príde najsilnejší moment dňa a biele ticho cinkne do môjho farebného ticha, nedeľa vsype svoje obrázky do vrecák čiernej noci. Narazia do seba nekonečná a mne zrazu svitne. Je to dokonalé ako ranná spomienka na jediné kúzlo poslednej svätojánskej noci. Priesvitné drobnosti vdýchnu život novému dňu a na jeho konci zostane odpoveď na otázku, ktorú nikto nepoložil.
