nedeľa 11. februára 2018

Dvojité šťastie

Znovu domácou kuchyňou presiaknuté písanie. Z rúry sa do celého domu rúti vôňa pečeného mäsa, v pare knedlíkov a buchiet som dávno stratená, kým na doštičke sa na drobné rezance mení kapustová hlávka. Mamine ruky sú rýchle, moje prsty tiež. Na zaprášenom stole od cesta medzi hrncami, múkou a plechmi si nájdem svoj malý kúsok. "Ty s tým počítačom raz niekde spadneš a bude! Nemáš dosť miesta v celom dome? Vieš, že keď varím, nikoho mi tu netreba!" Pokrikuje po mne mentorsky naladená mama. Keď varí a má toho veľa, vždy je takáto.
Veľavravným úsmevom a zotretím múky z jej tváre hnev odzbrojím. 
"Nič sa neboj, mamka. Dáme si kávu, stresy zmiznú!" 
Terapia úsmevom zafungovala. Zapínam kávovar, sadám si za notebook, stratená pod záclonou si začínam s kuchynským stolom rozumieť.  

Nádherne to tu vonia, všade zamúčené kuchynské gestá, predbiehajúce sa zvuky hrncov na sporáku, i rúra dnes ponúka akýsi plechovo podivný spev, ten pracovný ruch by som chcela jednoducho krásne opísať, nejde to, a tak počúvať rozhlas a mamine pracovné tempo dostáva nový rozmer. Aká nostalgia detstva rovno pred očami. Niektoré veci sa jednoducho ani po rokoch nemenia. Mne sa tej nemennosti práve teraz tak zachcelo...

Keď prisuniem prudkým pohybom stôl bližšie k sebe, mama spozornie, skríkne: "Pozor, aby si nezvalila cesto!" V tej chvíli si uvedomím, že sa okrem môjho zadku pri radiátore vyhrieva aj miska s rastúcim cestom na knedlíky a buchty. 
Už temer týždeň tu takto bojujem so starou známou výživou domova, trvalým kysnutím odzbrojujem svoj pražský životný štýl. Bude čas sa zotavovať. Do leta dám všetko do poriadku...







Nedopísané... Zato dojedené. A všetko napokon nechané tak. Cesta späť prišla nečakane, vždy to tak je, zastihne ma nepripravenú. Týždeň je daný a predsa jeho dĺžku nikdy nepochopím. Obzvlášť, keď som kdesi, odkiaľ sa treba vracať.

Nedeľa. Mohla by byť koláčová, sladká, maková. Nie je však. Za humnami ďalekého východu zíva spomienka živá. V Prahe už druhý deň chodím, aby to vykysnuté vo mne razom spľaslo do nových možností. Ustáť tempo pohybov tukových a v ňom vlastnú vysmiatu nehybnosť... Na tom teraz visím. Tu teraz som. Domov. Slovo krátke, slovo silné. A predsa v ňom rozpoltená som. Keď idem k rodičom, idem domov, keď sa vraciam do Prahy, vraciam sa domov. Možno je pravé šťastie mať to takto. Sama neviem, ale práve tým svojím dvojitým bytím šťastná som. 




sobota 3. februára 2018

Moje najpeknejšie ja

Mala by som baliť, prebehlo mi hlavou, kým som si spokojne hovela na zemi. O dve hodiny vyrážam na vlakovú stanicu. Čaká ma dlhá cesta domov, návrat do detstva, do sveta mladosti. Červený batoh vetrám pri otvorenom okne. Ešte stále nasiaknutý Varšavou. Na stolčeku horúcu káva. Dym v momente vtiahne svištiaci studený vzduch za oknom. Dve džemové šišky popráškované tým najkrajším bielym snehom sveta, bielou smrťou, cukrom. Po prvom súste kýchnem a razom mám všetko na sebe, pod tričkom i na tričku rozsypané biele kryštálové svetlá. Predo mnou obrovská sukňa v priesvitných vrstvách a spod nej trčiace dve vyzlečené nekonečná, unavené bosé chodidlá. Sen každého malého dievčatka byť baletkou si spĺňam čiastočne, ignorujúc však fakt, že nemám telo baletky. Žiť svoje sny, čas a odhodlanosť  nepozná predpísané formy. Na veľkosti dnes rozhodne nezáleží.

Okolo mňa len nekonečná parketová paráda, voňavé drevo, čo zhltlo stovky príbehov, čo v škrabancoch a vypálených čiernych škvrnách ukrýva stále pribúdajúcimi vzormi vypeknenú minulosť. Drevo je to, čo mám na svojom byte najradšej. Drevo, to sú moje dvere, ktoré tak rada chytám za kľukatú ruku a drevo, to je i zem parketová, po ktorej denne váľam. A to nielen ráno, keď premáham ducha pohybom, keď cvičím akousi novou silou odľahčená a idem tým sama proti sebe a svojmu lenivému ja, aby som na konci odhodlane stála svalmi opevnená oproti svojmu tukovému ja. 

Docestované. Na konci dlhej cesty vlakom na východ upršaný cieľ. Dedina v hmle, z ktorej nejde vystúpiť, stále rovnako ospalá, stále nekompromisne krásna, večne nepochopená, prázdna, do okien premenlivého sveta uzavreto opretá, v odhodlaní putovať časom premien ešte stále dostatočne nezrelá.  

Cítim, ako mnou prechádza to introvertné, tiché dieťa, čo nepozná nekonečná, čo cíti v každom zážitku začiatok i koniec, neľaká ho žiadna hranica, v ktorého hlave ako zrnká maku hrkajú ešte nesplnené sny, prítomnosťou a živelnosťou ducha vyživované tajomstvá detstva. Krehká čoby maková hlavička vysušená časom, vyprázdnená, nie však prázdna, bez semienok, bez čiernych bodiek, cestičkami spomienok trochu vykoľajená. Každá spomienka má vlastnú tvár, vlastný vzor, stopu menej či viac zožltnutej krásy krajky s hnedými okrajmi - stopami pigi čaju. Prešiel mojím detstvom a zanechal pigmentové stopy. Vysušené prázdne hnedé vrecká na dne papierovej tašky, popárané staré vzory zalievam vzormi novými a strihám v sebe všetky staré fotky. Žijem dnes akosi nostalgicky. V rodičovskom dome, vo svojej izbe, medzi sebou a svojimi príbehmi. Celé to o mne zase je. Hľadím pred seba, vraciam sa dozadu, v plytkosti vyzlečeného ja stojím  pred sebou dnes tak málo vznešená. Zo seba do seba vykrojím svoje príbehmi minulými vypletané ja. Včera vždy zasiahne každé zajtra. Viem to, a preto tu sypem svoje včerajšky, práve teraz svoje najpeknejšie ja.