Mám za sebou obrázky dvoch krásnych slnečných dní v Budapešti. Zo školského výletu, čo nás pár dní pred odchodom strašil v hlave ako horor, vyrastali do poslednej chvíle nie práve prívetivé vízie toho, čo sa môže stať, čo sa môže pokašľať, pokaziť a kto sa môže stratiť. Tie sa však hneď vzápätí stali zabudnutým zdaním a ľahko ako vietor sa rozplynuli, pretože v nás, vo mne napokon zostal len príjemný pocit z toho, že deti ešte vedia milo prekvapiť.
Ráno na stanici Florenc. Prichádzam vzrušená z cesty presne načas, krátko pred pol deviatou. Kolegyňa mi už z diaľky hlási dva zabudnuté pasy. Deti i my v neistote. Jedna mama to stihne na poslednú chvíľu, zato otec slečny K. sa za nami vezie až do Brna na stanicu. S nasypaným popolom na hlave predáva dcére pas a tá môže s nami pokračovať za hranice bežných českých dní. Akčná naháňačka alebo len ľahký úsmevný film s dobrým koncom? Otázka, ktorá ani nemá ambíciu nájsť si vlastnú odpoveď. Upadá do zabudnutia, sme vezení a lomcuje nami vzrušenie z toho, čo nás v kráľovskej Budapešti čaká. Aké asi bude mať farby, či budú ulice plné davov turistov ako v Prahe, či si nás získa, či do nej zapadneme a necháme sa opantať. Atmosférou, prirodzenou krásou bez pretvárok.
Temer sedem hodín na ceste. Keď krátko pred štvrtou odlepíme zadky zo sedadiel autobusu, začneme sa s batohmi na chrbtoch vznášať ľahko nad mestom. Sme na jednom z brehov Dunaja. Dýchame čerstvý mestský vzduch babieho leta, zhadzujeme svetre a bundy, unavení, ale i nadšení z prvých krás mesta kráčame vpred. Už trochu prízemní túžime po jedle. Po prvom odpočinku. Vláčime za sebou pár ťažkých nôh. Hodinová pauza na jedlo v starej tržnici duše i telá vzpruží.
Budapešť. To sú predovšetkým krásne výhľady nad riekou, to je širokánsky Dunaj, budova Parlamentu, staré mosty, krásna historická tržnica, ulice plné atmosféry a kaviarní, torta Eszterházy, hrad nad mestom, voňa štipľavej papriky v strítfúdových guľášoch a miestnych jedlách, žlté električky, pradávne metro s teplým vetrom ako leto v podkroví, langoše a kde-tu rozlietané zabudnuté sny starej budapeštianskej šľachty, ale i niekde nad nami poletujúca rozpoznateľná sláva princeznej Sissi.
Ubytovanie v hosteli, jedna krátka noc, výrazné pachy starých stien, na ktoré si budeme chvíľu zvykať, chabé raňajky v cene, ale aj sila kolektívu, čo máva každému z nás pred očami šťastím, že sme tu spolu.
Je ráno, po krátkej prechádzke mestom, obhliadke budovy Parlamentu a zastávke pri pamätníku Holokaustu na brehu Dunaja vzdávame chôdzu, za mostom nasadneme do lanovky, ktorou zdoláme strmý kopec pred nami. Na jeho vrchole nás čaká Národná galéria a výstava mexickej maliarky, čo nepozná fádnosť, čo farebnými obrazmi prekrýva na dne vlastné čierno-biele tmy, čo hovorí z duše, ktorá jedinému významu, symbolu, hĺbke celý svoj život podvolí. Pretože po hrboľatom povrchu nemožno kráčať zle obutý. Pretože zobuť sa chce silu síl.
Chvíľu mlčíme a dívame sa, dávame priestor farbám, vravím si, nech kričia, nech zasiahnu tie tichá v nás. A potom to príde, rozhovoríme sa pred obrazmi, filozofujeme, občas sa topíme, inokedy kráčame po povrchu s mysľou namočenou do tajomstiev a hĺbky Fridiných surrealistických malieb. Prekvapivo silné i hlboké sú interpretácie žiakov, naše hlúčiky v rozpravách o umení menia chvíle vážne, filozofické na nezadržateľné výbuchy smiechov, ktoré hneď nato musíme krotiť pred prísnymi tvárami kustódov.
Po výdatnej dávke umenia prejdeme na druhú stranu Dunaja, naobedujeme sa, pozrieme si krásy Baziliky sv. Štefana, nakúpime zásoby na cestu autobusom, vkĺzneme do starého metra a necháme sa vypľuvnúť na poslednom mieste našej budapeštianskej púte, na autobusovej stanici. Cesta po maďarskej metropole je na konci, a i keď sme jej koniec nevideli, nekonečnosť novopoznaného si uvedomíme na ceste späť do Prahy, keď tri štvrte hodiny potom, ako vyrazíme z autobusovej stanice, zistíme, že sme ešte stále v Budapešti. Sú isté nekonečná, ktoré nejde vysvetliť, ktoré nemožno chápať, ktoré len treba prijať, kým sa budete dívať z okna rozbehnutého autobusu a nechápavo kývať hlavou nad novým rozmerom veľkoleposti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára