A na konci čaká on. Nový začiatok

Praha. Mesto bez puchu, mesto červených električiek, pešomilov a psíčkofilov. Moje mesto.
Dnešné ráno očarí ma ako  zima, čo zhodí zo seba zasnežený kabát a vyzerá, kam by si takto zľahka temer naboso vyšla. Ešte trochu sivá, ešte tak málo slnečná. Polojarná. Smutne novembrová. Ale stromy, tí jej svedkovia, všetko prezradia. V ich koncoch sa zračí život. Príde jar a s ňou nové úsmevy. 

Môj víkend začína uprostred izby. Poloha tak málo obľúbená. Skrčená sedím medzi množstvami vecí, ktoré treba pretriediť. Čosi zabaliť na časy nové, čosi vyhodiť do zabudnutia. Rozoznať jedno od druhého je občas pekne ťažké. Vstávam od upratovania, znovu raz nezískalo si ma, a idem do ulíc. Dvadsať minút anonymná v tichu vinohradského sveta sa v centre ocitnem. Václavské námestie pod ťarchou davu žalostne pískne. Som pripravená pískať si s ním. Stiahnem si na uši svoju jarnú čiapku, pripravím Nikona a vkĺznem medzi turistov. Stanem sa jednou z nich. Stratená v dave som. Budem sa strácať celé dva dni.

A na záver v nedeľné popoludnie prišla víkendová zmluva s umením. Neočakávane krásne amen. Výstava Příliš mnoho zubů v Museu Kampa je jednou z najlepších, aké som kedy videla. České a slovenské umenie 60. rokov bolo intenzívnym hľadaním, bolo to ťažké, ale azda i inšpiratívne obdobie... Výstava pestrosti čoby pluralita snáh, vrstiev a foriem v s jediným zmyslom, nájsť umeniu miesto v realite, v dychtivých ľudských životoch. Pretože ak otvoríme oči, skutočne uvidíme, že nejde iba o magickú cestu tvorcov a nepochopené obrazy čohosi, čo sa vznáša vysoko nad nami a my pod tým len nechápavo krútime hlavami. Je to azda tá pravdovravná túžba žiť, ktorá dokáže inšpirovať. Ktorá dokáže z nás vytiahnuť to najlepšie.. Pretože keď privriem oči a stratím z dohľadu tie otravné detaily môjho skeptického videnia, zrazu sa predo mnou všetko zjaví a ja viem, že žijem, čo tvorím a tvorím, čo žijem, zažívam, čo som (ešte včera, už dnes) prežila.

Jiří Načeradský, Filmový festival (1966)

maľba temperovými farbami a koláž na papieri

Časti celku

Obludné tiene ošarpaných stien pražských kaviarní sa na mňa valia, popíjam v ich prítmí jednu šálku kávy za druhou, zapĺňam v nich stránky veľmi voľným veršom, poéziou, čo odvracia tvár od skutočného umenia, čo sľubuje kresby nové. Návraty. K snom plným prírody živej, zvierat a vlastných nôh zamotaných do bujnej zelene, s hlavou uprostred lesnej tieňohry. Áno, v lesoch som vyrástla a dnes je zo mňa povaľačský kaviarenský typ. Prírodu vídam v parkoch. Preto sa z nich vraciam nenasýtená. 

Kedysi som mala hlavu plnú princezien a barbín, dnes tisnem svoju tvár, celú bytosť k telám rýb, lišiek a vlkov. V ich blízkosti som ako dieťa žila, no nezaujímali ma. Papierovo nie. Kreslila som ľudí. Spomínam si na zošity plné portrétov dokonalých žien. Mali okolo tvárí bujné rozmotané klbká vlasov. Ľudské chlpy, čo menia charakter hlavy zdanlivo beztvarej.  

Hranice. Pod ceruzkou a štetcom sa všetky rozplynú. Čas tu nemá viac svoj priestor. Čo si pýtal, odo mňa nedostal. Nestíham celé roky. A tak už len veľkoryso čuší. Zastavujem sa či stále idem? Sedím nad skicárom prázdnym, bdiem, kým otvorím oči, mám pred sebou príbeh nejasný. Náznak. Sen. Tvorím. Svetlá vrážam do tvárí a tiel, skepse tme radím vytrvať, tuším, viem, dramatickosť sa dostaví. 

Celkom chcem časti ukázať. A časti spojiť do celkov. Vidieť celkovo. Zanechať tie nejasné veľké veci budúcnosti, bohato zdobené drobnosti vlastných snov, nemiešať ich s čiastočkami minulosti, len proste ísť. Jedného dňa možno prestať bude treba, ale dovtedy zostávam ponorená. Plávam neisto. Hodená dávno, avšak raz azda rybka smelá. 

Medzi (h)riadkami

Papierová duša, priveľmi krehká v tom veľkom tele. Skriňa plná šiat s príbehmi. Dnes akosi pokrčených. Hlava plná zasunutých šuplíkov. Nazerám do nich, no vidím len biele zahmlené "prázdna". Popísané listy z mojich denníkov sa do strán rozutekali. Zostávam prekvapená nestranne stáť. 

"Zmlkni, žena zhrbená, vystri sa, duša telom obnažená! Tvár všetko prezradila.V priesvitnej polopravde tu celé dni sedíš. Si azda vymyslená? Si živá? Si tvor? Tak tvor, čo duša piští, že chce vytvoriť." Počujem z útrob hlavy. Hlavou som. Dnes zo srdca tu tak málo. 

Ticho, o čosi väčšia tma. Mesiac na ústupe, stíchnu postupne všetky rozvášnené tvory. 

Vidíte všetko to, čo vidím ja? Alebo každý z nás vidí niečo iné? Azda je tých odlišností medzi nami stále dosť. Takú, ako som ja, by som stretnúť nechcela. Už takto mám dosť.

Začnete visieť na sebairónii. Dôjdete domov, rozsvietite nočnú lampu, aby ste si pripomenuli tajomstvá vlastnej izby, aby ste s úsmevom sledovali prudký pohyb tieňov prekvapených bytostí, aby tie tiene dokonale padli na všetky úkryty, opatrne rozoznávate hlavy škriatkov podvankúšových. Tiež ich máte tak veľa? Tých vankúšov, nie škriatkov. Predtým, než zatiahnete záves ochrany súkromia, budete spoločenská. Obzriete si telá v kanceláriách redakcie naproti. Nehybné hlavy, pred nimi žiarivé svetlá, obrazovky, tiché aury kancelárskych krýs. Vyberiete si jednu a prihovoríte sa jej. Veziete sa po prúde vlastných slov. Pritom hovoríte jedine so svojím odrazom v okne. Nastavení na expresívne výrazy vediete bohatú dišputu. Niet sa za čo hanbiť. 

Hovorím nahlas. Ani tá v okne nezaostáva. Je to (ne)vyrovnaný boj. Spolu sa smejeme, proti sebe kričíme, akosi naraz zvyšujeme hlas, krútime nechápavo hlavou, krčíme čelá, dvíhame pochybovačne ľavý kútik uhýbavo hľadíme narovnako. A na konci zistenie dňa, Bože, ja hovorím sama so sebou. A čo je najväčším prekvapením, ja vôbec nie som prekvapená. 

Teraz a tu možno menej farieb mám a žijem vo väčšej tme ako ponúkajú všetky reklamné svetlá, média mienkotvorné, krikľúni televízni, čítam s lokálnou lampou v posteli, ale to drobné svetlo, čo umožní rozoznať, kde je čo, je mojou nádejou, že takto to stačí. 

Nekráčajú nádej a naivita po tej istej ceste? Kde sa rozídu? Ako rozoznať, za ktorou z nich ísť? Za čím ísť? Kam teraz?  "V prdeli" je plno. 

Dnešná tma je ako sen. Hrozí jej prebudenie.

Mám blok

Mám blok. V krku sa mosty do seba opreli a väzy ako zmrznutá žuvačka trčia medzi nimi nehybne... Sedím na gauči. Nahriaty vankúš pod hlavou. Cezo mňa dve deky. Dotýkajú sa jedna druhej ako zatiahnutý záves. Ako tá intímna dvojica lemujúca okno bez slov. Dnes nečakané teplo v byte. Dvadsať stupňov. V hlave príbehy dvoch pešochodných cestovateľov. Afrikou prešli. Hladom tiež. Po ďalšej dobrodružnej ceste túžim. Ešte o čosi odvážnejšej ako bola tá posledná. Hladná som. Ísť. Za krásou kráčať sa mi zachcelo. Hľadím na svoje otrhané topánky. Premočené sa túlia k miestnemu ohrievaču. Mestská sivohnedá mľaskavá zima, na podrážkach odraz môjho mesta. Tečú spod nich v plnej kráse roztopené vinohradské chodníky... 

Mám blok. Nepíšem, len myšlienky dneška zliepam dokopy. "Blogujem", som in. Podobná svojim obrazom visím zo steny. Som plná tyrkysových odtieňov, zelenej a modrej denne úctu skladám. Maličká ozdoba. Každý obrázok ju má. Jedna stačí. Neviem sa tých drobností vzdať. Stojím za každým detailom úplne nahá. Maľujem skrz ne svoje minipríbehy. Vyháňam vlka do hôr a ležím potom v tom prázdne bez slov. Alebo nehybná sedím na skale v objatí tajomne kovových skál. Temné sú. Magicky naklonené k tme. Noc blízka. Noc plná čakania. Trochu útržkovitá. 

Mám blok. Odoženiem ho, v zápätí však pozvem späť, pretože na každom návrate "sakra" záleží. 

Dnes vonku ktosi zase práši sneh. Ja v izbe cukrom posypujem obrusy. Tieňujem svoj posledný sen s rybou. Skicár nový, ceruzka ešte americká. Stará. Šesť rokov čmárania, zo sady niekoľkočlennej zostala posledná. Šetrila som si ju. Dnes už nebude ušetrená. 

Varím si vodu na kávu. Štyri minúty a pol tej ďalšej vo french press kávovare. Vyluhovaná, tuhá, zobúdzajúca. Pijem ju po dúškoch. A medzitým tuky vypekám. Posledné sušienky vznikli z môjho ľavého boku. Kokosového, čo vonia ako bravčová masť. Zvláštne chute exotika tých megaorechov ponúka. Výsledok vyzerá. A chutí! Len zľahka zahryznem, posypem cukrom výstrih tričkový a zalejem sladkosť vanilkovú teplou kávou. Čiernou ako Afrika. Ktovie, možno raz prejdem vysoko položenou etiopskou plantážou a ochutnám kávu v kolíske jej zrodu.

Dovtedy budem Afrike ďaleká. K sebe však azda stále dosť blízka. Vám nie veľmi vzdialená. A taká svoja. Bez blokov. S blokmi. S blogom zanedbaným, čo práve dýcha zhlboka.