Dojedla som farfalle s toskánskou salsicciou na víne a paradajkovou omáčkou. Upíjam z červeného, žijem taliansky. Ubehol týždeň, čo som dorazila z cesty, spomienky po mne lezú, drobné kúsky Ríma vynárajú sa i dnes. Budú vo mne ešte pár dní doznievať, kým nesplynú v jednoduchú kresbu siluety Ríma, pizzou, vínom a atmosférou ulíc presiaknutú výpoveď: Cesta je tá najlepšia forma sebapoznania.
Zatváram oči a mám ich pred sebou. Stovky výjavov minulých dní. Práve som v sebe objavila pár rímskych príbehov, ktoré nedajú pokoj. Filmovou skúsenosťou nasiaknutá rozoberám vlastnú prázdninovú story. Uprostred môjho mesta snov ma skromnosť zradí, uverím pocitu vlastnej svetáckosti a kontrastne vyznievajúcej pokore a prekvapenosti rodičov, ktorí hravo zvládli cestu lietadlom, tie hlúpe bezpečnostné kontroly na letisku aj nekonečné čakania na odlet, vlastne netušiacich, kde sa tu vzali.
Prázdniny v Ríme. Pár momentov slávnych i neznámych zamotaných ulíc pripomenie známe scény s Audrey Hepburnovou a Gregorym Peckom. Práve okolo mňa prefrčala chvíľa mopedová. Práve som s nimi vybehla po Španielskych schodoch.
Na cestách je možné všetko, trebárs i prežiť akúkoľvek emóciu aj dva razy za deň. Tie cudziny, to sú miesta, kde sa stavy dokonalého okúzlenia, nečakanej krásy opakujú, a pritom sú zakaždým iné a my sa v nich strácame ako kvapky dažďa v rieke Tevere. Tá je prekvapivo pokojná, jej brehy mlčia tiež, prechádzky popri nej sú krásne nekonečné, ľudí málo, môžete sa započúvať do šepotu stromov s ovisnutými konármi nad hladinou, akýchsi protipólov k atrakciám v centre Ríma, ktoré sú trochu ukričané, preplnené nezmyselnými suvenírmi, vysokými cenami a ohlupujúcimi lákadlami pre tých, ktorí chcú ten najautentickejší zážitok tam, kde autenticita už dávno chýba.
Odtiene starého mesta získavajú ostré kontúry, pred nami sa odvíja predstavenie antických rečníkov, stredoveké temno strieda nadýchaná krása barokového šerosvitu. Rím, to je veľkoleposť, ale Rím, to sú i komorné predstavenia zabudnutých úzkych tmavých ulíc a ich drobných obyvateľov. Ano, často sme si pripadali najvyšší, ale i najdrobnejší zároveň, hlavne keď sme s otcom občas celú večnosť stáli s mapou na rohu a skúmali svoju polohu a smer, kade sa vydať.
Pár zážitkov by bolo hodných rímskej poviedky. spomienky dočista nezrednú a nerozplynú sa, kým nestratia svoju silu, skúsim z tých útržkov vyskladať jeden malý celok. Na hustej križovatke pod Villou Borghese akosi všetko stíchlo, pred námi trápi sa búrlivá smiešna story. Partnerská hádka.
Už pár minút kráčame za dvojicou, za starším párom a nechávame sa vtiahnuť do rytmickej výmeny slov, do húževnatej melódie tejto cudzej reči. Nerozumiem(e), ale je jasné, že sa hádajú. Naznačený príbeh v tvári muža vyjasní až rozzúrená tvár jeho ženy, je plná farieb, vášne. Spolu im je práve teraz akosi pritesno. V afektovanom výkriku starca sa zatrasie nahromadené ticho pokojného kúta a človek okolo seba cíti tú hromadu prázdnych slov. Odkrytý sentiment a priesvitné závesy plné pachu. Manželkin roztečený hnev a za ním ukrytá úbohosť človeka. Odvahu znovu zakričať zahalí trápna hmla. Okamih ticha, mužov nemý výraz tváre, za ktorú už len bledosť hovorí. Špinavé gesto ešte pred chvíľou nepokojných kútikov úst sa každým ďalším zamlčaným slovom čistí. Už pár minút kráčame za týmto párom a ticho žasneme nad tempom tejto cudzej reči. Znie to lepšie ako Pucciniho Tosca. Tu netreba rozumieť, stačí cítiť. Atmosféra miesta a zvuku, vnútorne vzájomných chvení, vibrácií všetko vyjaví.
Deň, ktorý nás preklopí na druhú stranu rieky Tevere. Cez malý Tiberský ostrov medzi dvomi mostami sa dostávame do starej štvrte južne od Vatikánu, zvanej Trastevere. V uličkách stredovekých, kde sú stopy turistov redšie máme priestor zastavovať sa a hľadieť okolo. Výhľady na zelené kopce, na píniové aleje, na vily uprostred prírody sú neopísateľné. Je krátko popoludní, únavu zajeme na malom námestí. Naším prvým talianskym jedlom je pizza v tradičnej starej pizzerii a naše prvé pitie rozleje do pohárov hlinený krčah bieleho vína. Mamin rozpačitý výraz trochu naruší moju gurmánsku harmóniu, ale nič sa nedá robiť. Nie každý je stvorený pre taliansku kuchyňu.
Dostávame sa do cieľa prvého popoludnia. Vatikán, to je dlhá fronta, čakanie, kontrola a zaslúžená odmena nakoniec. Krása a veľkoleposť Baziliky sv. Petra, miesta neľahkej minulosti, ale i atmosféra svätého miesta, architektonický skvost, Michelangelova Pieta za hrubým sklom (nech žijú blázni, čo majú potrebu sekať do umenia), bohatstvo zdobení, baldachýn, pápežský oltár nad hrobom apoštola Petra. Intenzívne zážitky a záverečná prechádzka cez most s vyhliadkou na Anjelský hrad na brehu rieky ukončí deň plný emócií.
Ráno, deň druhý. Slnko snaživé, má byť ďalší jar naznačujúci deň. Príjemných osemnásť stupňov. Vyrážame bez šálov. V priebehu dňa budeme i bundy vyzliekať. Hlava Jána Krstiteľa v bazilike Santa Maria degli Angeli e dei Martiri, to je prvá silná emócia dńa, hneď zrána, sme neďaleko obrovskej vlakovej stanice Termini a blízko nášho ubytovania. Odtiaľ sa dostávame k Trajánovmu stĺpu, k pamiatke na víťazstvo rímskeho cisára Trajána v dáckej vojne. Sme na Piazza Venezia a pred nami meganomunent, obrovská biela novoklasicistická budova venovaná pamiatke zjednotiteľa Ríma, Viktora Emanula II. Nádherné výhľady, skvostná architektura. A príprava na cestu za zeleňou do renesančného parku na brehu Tevere, do Villa Borghese, kde strávime celé slnečné popoludnie, kde rozdýchame zajedené a prežité a kde si na chvíľu posedím v tráve a budem obdivne hľadieť na tie borovicové a cyprisové nekonečná. Na tú zeleň okolo. Tu dostanem chuť kresliť. Aspoň na chvíľu tvoriť sa mi zachcelo.
Deň tretí. Posledný, ale i najteplejší deň, deň, keď nás čaká dlhá cesta za mesto. Mamka už od rána dúfa, že nebude veľa chodiť. Ale len čo sa ocitneme na nekonečnej ulici Marca Pola, pochopí, že opak sa stáva pravdou. Znovu raz. Žiaden autobus, pôjdeme pešo. Zvládne to. My všetci to zvládneme. V cieli, na Via Appia Antica bude čas spomaliť, oddychovať a obdivovať tisíce rokov staré príbehy, zeleň, kopce, temer harmonicky prepojené staroveké pamiatky, kostoly, katakomby, antické i stredoveké domy, dodnes obývané ľuďmi, so sídliskovou výstavbou. Sme na ceste, ktorá v staroveku viedla z Ríma až na juh krajiny, do Kampánie, do prístavu Brindisi. I dnes po nej kráčajú miestni i cudzinci, bicyklujú sa, jazdia v autách. My vyrazíme odbočkou skrz park k sídlisku. Bohužiaľ nie je čas prejsť si tú magickú cestu minulosti. Ísť ďalej sa možno podarí pri mojej ďalšej ceste do Ríma. Vždy bude dôvod sa sem vracať. Nie kvôli Fontáne di Trevi či Španielskym schodom, ale kvôli týmto hlbším miestam bez davov ľudí okolo. Možno kvôli konečne objavenému Caravaggiovi a jeho krásnym obrazom zo života sv. Matúša v Kostole San Luigi di Francesi, možno kvôli tým prekvapivým momentom, keď do ulice priam groteskne vystrelí desiatka kardinálov a vám sa rozjasní tvár a ešte dlho sa budete usmievať. Vo vlastnom tichu, keď okolie nezastaviteľne hučí, práve na takýchto miestach možno iné tichá nájsť.
