O jednej v noci dopečený quiche. O druhej z rúry vyteká i ten druhý. Po štyroch razoch hodina šiesta. Zoskok z postele, osuška v chvate kľučku pohladí. Rýchla sprcha, čaj, ponožky, legíny, sukňa. Horúci vietor vo vlasoch. Náznaky, že bude dobre. A predsa som stresová. Každá zmena roztrasie ma.
Deň plynie zľahka. Stihnem si v ateliéri uprostred detí v šialenom kriku po ďalšom skvostnom školskom obede novú brošňu vyrobiť. Prinesie šťastie azda. Hravá je. Červená. Na pravdu o nájdenom zmysle dňa som zrelá. I na to hlúpe absolútno dôjde. Príde zas. Neraz, zopárkrát. Zaženiem celú tú sebevlastnú pochybnosť hlasnými rozhovormi. Ešteže deti tak rady hovoria. O ničom. O všetkom. A naraz. Čas pomalý je. Dnes tak málo sa rúti. Už aby padla šiesta a mne zasvietil v hlase príhovor. Slov pár. Víno v ruke, jediná istota. Barunkine oči a prst v ústach. Vysmiatych ďalších očí pár. Smejem sa celá. Už dobre je. Odzbrojená hľadám svoj záver.
Zafarbené sny. Múzy v záhrade pod oknom. Rozospaté hry s farbami noci. S absenciou bielej. Napokon svetlo v okne. Vysielanie signálov, že všetko je pripravené. Môže už začať tak dlho nečakané ráno plné farieb a večer plný počmáraných slov. Ráno je odpoveďou na noc. Večer zas mnohé vytuší, napovie. Krásny deň s pravdou vo víne. S blízkymi. S tvorbou, čo sa jej zachcelo ukazovať. Celé to ešte dlho bude znieť. Metamorfovať, obracať rukávy. Prezliekať sukne. Farby rozsype. Okná zasneží...
Obrazy nedospatých nocí tušia tú svoju víťaznú farbu. Že žltej bude málo, že modrá spozná všetky svoje odtiene a vykúpe vodníka v roztopenej zeleni, že tyrkysovú vybozká na líca posledná svetlá nádej a zrazu každá iná zhasne. Aby tej jednej svietilo, musí tak byť.
Amen.
Som na konci. A predsa začínam. Za mnou je vernisáž výstavy obrazov v malej žižkovskej kaviarničke Coffee Imrvére. Ďakujem za šancu, ešte viac za priestor, milí! Tuto hľa, sprievodca (švagrom Paľkom nafotený) po obrázkoch, po celej tej paráde:
