utorok 29. septembra 2015

Lajf baj Prág (alebo ako som dostala lustrom po hlave)

Stačilo málo a ujde mi zase raz (už po druhýkrát) šanca vidieť to najlepšie, čo naše (česko-slovenské) končiny v súčasnej ilustrácii ponúkajú. Druhý ročník festivalovej prehliadky mladých talentovaných ilustrátorov s dôrazom na hravú, prekvapivú, miestami surrealistickú, nadčasovú inštaláciu, čo spája zdanlivo nemožné - nádherný protiklad starých priestorov a čerstvej výtvarnej tvorby. 

Podmanivý kontrast popoludnajšieho svetla za oknami a príjemnej “skorotmy” vo výstavných priestoroch. Prechádzka počmáranými miestnosťami, akoby z bytu do bytu, preskoky z príbehu do príbehu, čo nemätú, skôr príjemne zlievajú tvorbu mladých výtvarníkov do jediného, východiskového bodu. Je ním destský svet, bez hraníc, bez korzetu konvenčnosti. Nechám sa takto “obrátená” vtiahnuť do komorných minisál, plných magickej, expresívnej, naivnej, poetickej, komiksovej, šokujúcej, ale i vtipnej tvorby.

Bola to náhoda, čo ma vypľula do Cihelnej ulice. Čo dala novú farbu Malej strane. Bezstarostná, prázdna hlava len nasávala atmosféru starých ulíc, keď zrazu pocítila ľahký náraz. Len jemné cinknutie, čo ľahkosťou inšpiratívneho vzduchu zasiahlo celé moje bytie. 



Kráčam si. Poskakujem. Veselo je, zádumčivo občas, hlava ešte plná obrázkov Toyen, keď tu pred sebou na vydláždenom chodníku zbadám malú niekoľkovrstvovú farebnú stopu. Znovu začujem zvuk ľahkého papierového lustru, čo poletuje kdesi nado mnou,medzi oknami úzkej ulice a nechám sa vtiahnuť dovnútra. Nechám sa viesť náhodou. Intuíciou. Túžbou po poznaní. Zvedavosťou. Ani neviem kedy, už aj bočím do veľkých dvier, vtupujem a po chvíli už kráčam starým schodištom na tretie poschodie. So vstupným náramkom na ruke. S pohárom horúcej kávy. Čiernej ako prvá tmavá umelecká komôrka. 
































































































Blahoželám Vám, vydržali ste to. Tú záplavu obrázkov som si nemohla odpustiť. Milujem fotozáznamy, ako milujem tie pražské kultúrošance. Milujem toto nekonečne inšpiratívne mesto, ponúkajúce neodolateľné umelecké zážitky aj vo chvíľach, keď si myslíte, že vás už nič nedostane.
o


pondelok 28. septembra 2015

Malý nočný príbeh (tak málo príbehový)

Stáť celé hodiny medzi sklami nepohnutá. Predbehnúť mesiac v okne. Vstať, odtiahnuť záves a pozrieť mu priamo do očí. Mlčať pritom ako tie tichá za oknom. Už ani o pohyb viac, už žiaden dotyk, zvuk, nič, za mňa dnes prehovorí tá zavše iná, nespavá duša Toyen: "Vidím, neboť je noc."





Tma farby dňa nepozná. Noc ponorená do temna tvorí vlastné odtiene. Bez kontrastu, nejasne, bezhlavo. S prekvapením v ráne. Vo farbách, v mojom malom laboratóriu nekonečne veľkých predstáv, v obrazoch, čo vypovedia mnoho. Do tmy sa ľahko vraví. Otváraš ústa naprázdno, povieš, čo chceš bez jediného slova.


Je skoré ráno. Sotva sedem. Izba za fialovým závesom zíva polotmou, tichom, cerí zuby na ťažké mraky zachmúrenej oblohy v ultrapomalom pohybe.  
Ležím v tej svojej lietajúcej posteli, nebo mám nadosah. Nado mnou pár centimetrov prázdna a ťažký široký biely strop pokreslený časom. V tenkých kresbách nekonečný snehový závej a boriaci sa vlk. Len jeho hlava trčí nad čiarou. Nad pár linkami rozľahlej snehovej krajiny maličký pohyb. Múdrosť osamelého vlka ľahká ako maková hlavička. Cinká smelo. Ide si po nový príbeh do mojich snov.







Krátko po desiatej. Nedokážem obsedieť. Vstanem. Varím si už druhú dnešnú kávu, zalievam mliekom, pijem pomaly. Teraz zas sedím pod dekou. Ďaleká. Vzdialená. Už celé hodiny hľadím na farby. Pohnúť sa nedá smerom k nim. Paralyzovaná oblizujem tanier sladký po čokoláde. Azda ma táto chvíľa pohne k činom iným.

Zvlášt "krásne" sú tie nekonečné dni po dlhom boji, keď v noci nespím. Keď len ticho, nepokojne pretrpím svoju nespavosť. Keď nad ránom spriesvitnie celá tá tma a ja sa v nej stratím dokonale. Keď zobudením zabudnem všetky svoje sny a podľahnem próze všedností. Keď vystrčím nohu spod periny a vletím do prázdna. Do izby plnej polnočných príbehov. Neviditeľných, čo chú na obraz. Vyfarbím zo dva dnes. Utnem im čiernu podstatu, vyzlečiem telo z nehybných nočných šiat a začnem dnes. Takto. Tu. Lebo musím. Lebo chcem.