štvrtok 14. novembra 2019

Obrázky (z) Portugalska

Týždeň v severnom Portugalsku ma zavial do sveta nádherných inakostí. Znovu raz čosi nepredpokladané predbehlo všetky očakávania. Zažiť krásu je sto ráz intenzívnejšie ako o nej čítať, počuť, dívať sa skrze obrázky. Zakaždým, keď vycestujem, vytratí sa z môjho života na chvíľu čas a nechám sa unášať. Dosť dlho po návrate domov ešte zostávam krásami očarená a odbíjam od seba na chvíľu opustený starý  známy stereotyp. Nechce sa mi. Nechávam ho tak, nechávam seba tak.

Novými krásami oblepená strácam vlastné rozmery. Farebnosť vzorovaná, bezbrehá práve tu v Porte rozprestrela krídla a ukázala, aké boli moje doterajšie nekonečná ohraničené. Chodím ulicami tohto atmosférou nadýchaného mesta prekvapená, že stále absolútne nepoznám, čo je  (ne)skutočne pekné, pretože tá definíciami oblepená kráska, ktorú som už zjavne dokonale poznala, zmenila podobu. A neprestáva sa meniť. Nedeje sa to pred mojimi očami, sú to premeny omnoho rafinovanejšie, dejú sa v zákulisí a ináč, než som schopná očakávať, a musím priznať, vždy ma dostanú. A takto "dostaná" sa budem túlať celých sedem dní. Znie to ako večnosť. No je vlastne vždy pramálo. Som tu, čo na tom záleží, aké bude amen?
Bude to v kostole, pred nejakým starým domom v romantickej uličke, na nábreží? Nad mestom? V múzeu, na moste? Všade a vlastne nikde. Ja tu teraz budem doma, pretože tam je teraz práve tu. Kým zmizne, budem sa tu nenápadne strácať. V záznamoch skicárových, vo fotoobjektíve, v myšlienkach zápisnikových. Som človek záznamník, kreslím, píšem si, čo vo mne zanecháva stopy. Aby zas po čase, keď budem doma spomienky živili ma. 
























Kostoly. Svetlá pod oblúkmi, lúče slnka v zaprášených kútoch. Odlesky, žiara nadčasovosti. Katedrály, kláštory, tie dávne svety plné ducha, čo občas tupo hľadí do prítomnosti, kde zlato je svetlom v tých jeho tmách. 
Architektúra snov. Tu snáď stavali samotní bohovia. Južanská vášeň a zmysel pre zdanlivo nezmyselné farby, všadeprítomná teplá žltá a slávne azulejos. Obkladačky od výmyslu sveta. V nich celé príbehy. Kráľovským bohatsvom popísaná dávna história, časy slávne, ale prešľapy, vyrovnánavie sa s prehrami, s hlučne tichou diktatúrou fašistu Salazara, s nedávnou minulosťou, ktorá by tak veľmi chcela byť dávna. A nad tým všetkým zavesené nedokonalosťou presiaknuté dokonalé bohatstvo a kultúra, pokojná a neuponáhľaná atmosféra, živosť a povaha Portugalcov, pestrosť a vône tunajších jedál. Ryby, káva, portské, sladkosti. A pomaranče. Granátové jablká. 

















Svet nad Portom, svet v Porte, svet, po ktorom práve beháte je svetom červených striech. Sem-tam okolo prefrčia staré električky, ktoré obdivujem len z diaľky, všade chodím pešo. V uličkách bývalej židovskej časti zatajím dych. Obídem niekoľkokrát pár tichých miest, vraciam sa, strácam, znovu nachádzam. Zastavím sa a budem kresliť. Tu sa nedá ináč. Sú to nádherné miesta, staré uličky, farebné úzke domy plné okien a balkónov s kvetmi, v prízemí drobné bistrá a kaviarne, obchodíky s umením, občas ešte zachovalé kovové rúčky na drevených dverách, spomienky na židovskú minulosť (a tú nešťastnú inkvizíciu). Drevo strieda drevo, staré ešte staršie a ja len ticho žasnem, že tu dodnes veľkým štýlom (ako u nás) nedorazili lacné plastové verzie dvier a okien. Vďakabohu, dobrý vkus a kultúrnosť ešte nie je mŕtva, stále je to hodnota. 
















































































































Pomalá cesta autobusom do vnútrozemia, tma trochu prirýchlo sadla na krajinu okolo, zdlhé hľadanie centra v neznámom stredovekom mestečku.  Noc v hostelovej izbe s charizmatickou paňou z Brazílie, ktorá rodné Rio opustila pred rokom, odvtedy cestuje a pracuje v Portugalsku, užíva si tie európske inakosti a nemá chuť sa viac vracať späť, posledná na raňajkách spomínam na rozhovory s ňou, sem- tam sa stratím v televíznej obrazovke s telenovelou, občas len nechápavo hľadím na výdatný dážď za oknom, na tmavosivú beznádejnú oblohu s malou nádejou, že bude vo Viseu šanca vidieť mesto v jeho plnej paráde a nielen rozmočený uplakaný deň. Keď skončím v nákupnom centre v kompletne morkom oblečení, vytiahnem z batohu posledné nádeje, prezujem a prezlečiem sa do suchého a vyčkávam na telefonát. Popoludňajšie stretnutie s kolegyňou a jej synom začne ďalšiu etapu mojej cesty, jazda autom a spoločné dva dni na potulkách po okolitých mestečkách a krajine zmenia na chvíľu moje plány túlať sa sama. Po letnými horúčavami utrápenej krajine teraz šliapu mokré sny globálneho otepľovania. Dážď neprestáva, teplý mokrý vzduch vydrží i ďalšie dni, vlhko nášmu premočenému oblečeniu nedopraje suchý pocit a my sa po návrate do Prahy už len smejeme a spomíname v škole na situácie, ktorým sme museli čeliť. Sme v malej dedine ďaleko od všetkého. Ubytujeme sa v dome bez kúrenia. Mínus pre naše vlhké šatstvo. Premočené oblečenie sušíme v rúre celé dopoludnie, v keramickej mise na pečenie obraciam sukňu a tričko, ponožky, legíny, napokon topánky a kabelku, suché však nebudú ani po dvoch hodinách. Vzdáme to a presúvame sa ďalej. V Aveiro - portugalských Benátkach, poznávame ďalší malý odtieň farebnej rozmanitosti tejto krajiny. Keramické obklady na domoch sú úchvatné, vzory striedajú iné vzory, cítim sa ako vtáča, čo poletuje ponad farebné kvety na lúke a i keď je to preň svet svojou krásou známy, deň čo deň je ňou znovu uchvátené. Mne, človeku farieb, toto miesto hľadí priamo do duše. Hovoríme spolu. Portugalsky s mäkkým ššš. Adioš, priatelia, ide sa ďalej! 





































Ubytovanie uprostred lesnatej zelenej krajiny. Kdesi v diaľkach voňajú pomaranče a citróny, kdesi intenzívne blízko eukalyptové stromy. Sme vo vilovej dedinke, v domčeku s dvomi mačkami. Jedna je sivá, druhá krásna ako tiramisu. Večerná pohoda v teple z kozubu a konečne vysušené šaty a veci. Príjemná atmosféra s dlhými rozhovormi, s pohármi červeného vína zhasne až nadránom. Na včasné vstávanie nie je čas. Spíme do skorého obeda, aby sme v zápätí znovu čulí boli na cestách. Tentokrát k oceánu, k  jeho nekonečnám. V Porte vrátime požičané auto, ubytujeme sa v hosteli, navaríme si poslednú večeru a na dvore s pohárom vína si vychutnáme chvíle bez dažďa, v dokonalosti pokojnej hviezdnej noci, kde sa stratí už i tak nepodstatný čas, kde sa večnosť zdá byť ešte viac večná. Priatelia ráno odletia, musíme "sa" vychutnať. 
Posledná noc v portugalskej posteli. Tá nakoniec bude na letisku. Bez postele, bez spánku. Zato, keď vzlietneme, zažmúrim svoje svety a prespím oba lety. I ten do Madridu, i ten do Prahy. V Madride suchá slnečná krajina a opálení ľudia v krátkych tričkách. Iný svet. Ja prichádzam z dažďových končín trochu premočená, vysilená, ale obohatená. Bohatstvami, ktoré nepoznajú bankrot, sú cesty. Jedna vedie k ďalšej a na žiadnu z nich sa nezabúda. Sú si tak málo podobné, sú také iné, že rovnakosť sa priam nepripúšťa. 

Som v meste, ktoré milujem. V Porte, kde sa do seba zlievajú dve nekonečná.  To minulé a to teraz. Tu máte pocit, že sú obe v dokonalej harmonickej jednote a neprestajne prítomné. Že jedno druhému nedovolí prestať. Byť a premienať čas na ďalšie byť. 
Je čas dušičkový. Zaveje ma to k oceánu, kde strávim dopoludnie a naplánujem si zvyšok dňa. Rozhodnem sa pre moderné umenie, ľahký obed, kávu s hipstermi, obrovský starý cintorín a túlanie sa mimo turistami vyšliapaných uličiek. 

Unavená na letisku v Madride sedím opretá o veľké okno, hľadím do tepla tam vonku, dopíjam studenú pepsi a usmievam sa. Nakreslím si do skicára poslednú spomienku a stúpnem si do radu. Čakanie na let. Zase raz vraciam sa. Zase raz o čosi bližšie k ďalšiemu snu.