Na starých plátnach čerstvé podmaľby slzia. Opreté o stoličky pod oknom dýchajú svieži letný vzduch. Polotmavé ticho. Hukot vzdialených električiek. Rútia sa jedna za druhou. Kolieska turistických batožín temer strácajú dych, už si aj idú zuby vylámať na vďačných kockách pražských chodníkov. Ich piskot hlasitý schová kde-tu zatúlané auto. Potom stovky áut. Dnes bez klimatizácie. Príjemných dvadsať si pýta viac. Otvoriť okno postačí. Chytiť za ruku ten fajnový luft. Nechať si do vlasov fúknuť trochu zelene.
Vystrčím hlavu a zrazu sa ku mne nakloní celý olšanský cintorín s vetrom vo vetvách. O čosi bližšie je. O čosi menej mŕtve to nehybné múzeum duší.
Civím z okna. Venčiaci pešiaci v bundách sa snažia večeru rozchodiť. Pritiahnu zips, skryjú v ňom dvojitú bradu aj brucho plné teplých rezňov. Spomalené psy za nimi. Schúlia sa, vyskočia. Na kolenách pána stratia svoju množinu. Zlezú na zem, odbehnú, uzdu popustia, pohybom vyženú z tela ten zhnitý dych izbového psa.
V ušiach mám ticho. Dnes bez hudby, s citrónom v ústach. S nohami v lavóre privolávam polnočné ticho. Bohémsku plodnosť ducha. V nose mi čosi nečakané búši. Vôňa terpentínom zvýraznených olejových farieb. Farby všetkých slov ukrytých v troch vetách. Bulgurové rizoto, espresso macchiato a učiteľskú zľavu na vstupné. Nie, ďakujem, stálu expozíciu už poznám, len vstupenku na výstavu Umělci a proroci. Farebná, myšlienková smršť a hladné duše. Ezoterika, okultizmus, Kristus v nás, ozrutní mesiáši, mierumilovní (?) vodcovia, revolucionári, novodobí Bohovia, "predskokani" Hitlera...
Odchádzam odtiaľ s hlavou v betóne. Myšlienok tisíce. Inak dokonale nemá. Sadám si za svoj pidistôl a vkladám ťažké nohy do presoleného kúpeľa. V žltom lavóre sa strácam celá, kým prsty neustále bubnujú po nadutej žltej taške. Ešte stále vonia nákupom. Zlatá loď vysypala svoje poklady a ja si ich budem ešte dobrú chvíľu bez žmurkania obzerať. Dnes. Teraz, len čo z tej žltej parády moje osviežené nohy vyletia, zažijem olej zblízka. Potopená, z mdlôb únavy vynorená budem štetcami čmárať. Maľovať farbami majstrov "novodobé proroctvá", hoci majstrovské ruky nemám.
Aj také je leto v Prahe. Tvorivé, čudné, hluché, bláznivé, lenivé. Suché, bez nápadov. Inšpiratívne, že ani nedá spať. Po návrate z výstavy zastavená som. Zakódovaná do iného sveta. Celé hodiny ležím nehybne mŕtva ako socha v múzeu. Som výstavným kusom svojej malej galaxie. Do najfarebnejších šiat odetá. Tak málo bledá. Zžitá s tým novým mliečno-dráhovým pocitom. Pretože som, kde som. A pretože chcem byť sama (so) sebou.
