utorok 7. apríla 2020

Praha v čase korony

Vraciam sa z prechádzky po starej Prahe. Možno trochu zmätená a možno i trochu milo prekvapená.
Mesto duchov, ako sme Prahu nazývali pred pár týždňami, keď nám ten šok po vyhlásení karantény a náhle prázdno v uliciach prevrátili životy naruby, je dnes odeté do zvláštnej atmosféry, vyžaruje energiu ako po slnečnom kúpeli, vpíja sa s omamnou ľahkosťou do celého môjho bytia. Žijem tým, žijem s tým. Akási zmierená.








Je nás tu len pár. Domácich, čo si vyšli na prechádzku po ľudoprázdnom centre, po Staromestskom námestí, po Karlovom moste. Pýtam sa, kedy to asi tak naposledy mohli urobiť bez toho, aby im na krk nedýchali fotografujúci turisti. Nie sú tu. Zrazu neexistujú tie cudzie davy a myslím si, že keď sa raz vrátia, bude nám to, i keď hluché, predsa čímsi krásne, medziobdobie chýbať. Kráčam po Karlovom moste, zdravím "susedov" očami, dívame sa spolu skrze prázdne priestory do diaľok na Vltavu, na Hradčany, na Petřín, na Kampu. Zastavujem sa pri každej soche, mám dnes čas nerušene všetko obdivovať a vychutnávať si každý detail. Získavam pocit, že som tu prvý raz. Praha dosiaľ nepoznaná. Patrí len nám, sme jej a ona naša. A tak si tu žijeme vo svojich súkromných vesmíroch v milej symbióze s kolektívnym (korona)bytím. Usmievame sa na seba ponad rúšky, i keď vieme, že toto šťastie rozhodne nie je. Len akési práve odľahčené vedomie nutnosti prežiť nevyhnutné. 












Dnes ako zajtra, včera ako dnes. A predsa uprostred toho jedna nádherná premena. Pomedzi nehybnú pavučinu zimy si nachádza cestu hrejivé slnko a ľudí vytláča do ulíc. Svet jari svoje telo vystaví a ponúkne život v nových podobách. Jediný prudký pohyb. Pučenie prekryje rojčenie, život. Spev vtákov v dennodennej ponuke modrej oblohy vystriedal doteraz známe nebo nad Prahou čoby hlučnú križovatku lietadiel. Zbor anjelov namiesto rockovej opery. Mier tejto krajine a dušu telu, čo sa nevedelo zastaviť. Existenciálne a metafyzicky sa dnes žije. Hľadím do výkladov obchodov na kolekciu tohtoročnej jari, na tie pekne nalíčené tváre zaseknutej prítomnosti. Nekupuje nik, zanikla potreba módnosti v skriniach, bude konečne treba upratať v šatníkoch a zo starých kúskov rúška nastrihať, šiť. 
A predsa sú toto dni, ktoré nám introvertom prajú. Vyľudnenosť, ticho, nečakaná komornosť objavená v zásobách hýrivého veľkomesta.

Ľudoprázdno na námestiach, v uličkách, ktoré poznám len ako turistami napumpované miesta mi predstavujú Prahu, akú si možno pamätajú tí, čo v nej zažili roky socializmu či ešte aj tie predtým. Slnečný deň ponúka ďalší kontrast, Vltava je prázdna, nikde žiadne plávajúce stroje, len uprostred trojica mládencov na motorovom člne. Pokojne na vlnách prázdnej rieky prebieha malá party. Tri plážové ležadlá, tri ležiace telá s plechovkou v ruke. Tmavé Ray-banky na očiach, pastelové šortky, polonahé telá. Slnko vie krásne oklamať herca i diváka v prudkom očakávaní tohtoročného leta. 

Komorná rodinná atmosféra parku na Kampe. Intímne, temer celkom blízko, a predsa v bezpečnej vzdialenosti od inej skupiny sedia piknikové dvojice či trojice, popíjajúce víno či pivo, hrajúce sa deti, prechádzajúci sa seniori, cyklisti, poskakujúce psy. V tieňoch starých stromov každá ľahkosť bytia zmohutnie. Otvorím zápisník a chvíľu si doň budem písať. V zápätí očarená temer dokonalým žitím zaspím. Z driemot ma preberie až do ucha funiaci pes a podvečerný chlad, keď tiene zvíťazia nad čoraz ťažším svetlom zapadajúceho slnka. Stŕpla mi ruka pod hlavou. Preberám sa a pozorujem psa, čo mi temer nos oblízal. Má hlavu ovčiaka a telo vypaseného jazvečíka. Aký divný tvor. Psohlavec, napadne mi. Ktosi tu domiešal rasy a vyšiel z toho takýto zmätok. Nesúdim, sama som dávno odsúdená. Smäd a hlad, keďže som naľahko bez akýchkoľvek zásob, ma vyženú z parku a vydám sa cez most späť domov. 
















Prejdem prázdnym Václavským námestím, ulicou Na příkopě, Námestím republiky a chôdzu vzdám až na Florenci. Zahnem do dverí žltého metra, vydezinfikujem si ruky a vkĺznem do neprestajného pohyblivého hluku temer prázdnych eskalátorov. Stanica dole v podsvetí mesta je opustená, stíšená, nemá. Pokoj naruší až hlásenie o povinnosti zakrytých úst a nosa v priestoroch metra. Opakovanie hlásenia v niekoľkých jazykoch. Prichádza vlak. Zastaví, vypľuje asi päť ľudí a vcucne nových troch. Všetko sa deje akosi pomaly, nikto sa nikam neponáhľa a ja si zrazu uvedomím, že možno nejak tak vyzerá nekonečnosť. Nemenná, večná. Pohľady spolucestujúcich ponad rúška sú nečitateľné, tváre nevýrazné, akési rovnaké. Za rúška schované ľudské príbehy bez potreby ten svoj práve teraz nechať hovoriť. Keď ktosi opatrne zakašle, vagón spozornie. Strach je zlý sprievodca žitím, pomyslím si a vystúpim o stanicu skôr. 













Nemám to domov ďaleko, no akosi sa mi ešte nechce zavrieť svoj život do bytu, zastavím ďalší kúsok dneška v parku Podviní. Posledné lúče, posledné gestá. Je po západe slnka  a i ako-tak rozžitý život mesta pomaly zhasína. 

Som temer doma, mám za sebou cestu so sprievodcom pražskou nahotou a už teraz sa teším na každé potom, pretože cítim, ako sa svet už onedlho zľahka vráti do normálu, o ktorý teraz tak veľmi musíme stáť. Ja teda i napriek krásnym zvláštnostiam dneška stojím.








nedeľa 15. marca 2020

Kým sme živí, žijeme(?)

Praha je zrazu iná. Vyzlečená, odlíčená, opustená ako stará herečka, o ktorú žiadne javisko nestojí. Nepredvádza sa, nekričí, nenatriasa volániky, akosi smutne pozerá kamsi do diaľky a tajne dúfa, že ešte príde jej veľká chvíľa. Takáto je v tieto dni stovežatá Praha, bez turistov, poloprázdna, pandemická. 



Bola som sa dnes popoludní prejsť. Slnko za oknom ma vytlačilo z bytu von. Kráčala som prázdnou ulicou dlho, aj som stratila pojem o čase, plán byť na "čerstvom pražskom vzduchu" hodinu som dávno prekročila, keď som si uvedomila, že temer nestretávam ľudí. Možno tak sedem - osem za celý čas, keď zrazu z jedného bloku, z domu s rozbitými pivničnými oknami sa vynoril z jedného prázdneho okenného rámu mokrý zadychčaný potkan. Razom sa ocitol vedľa mňa. Vravím si, je nejaký nevyplašený, krotký, buď je domácim miláčikom a práve zdrhol z domu alebo mám pred sebou výjav rozprávkový. Vystrašene som sa naň dívala, ale on si moje prekvapivé výrazy vôbec nevšímal. Rezko vedľa mňa cupital, držal so mnou hodnú chvíľu krok. Už dosť dlho sme takto jeden popri druhom poskakovali, ja nervózne, on teda vôbec, keď som zrazu zastavila. Znepokojoval ma. Zastal aj on, pozrel na mňa, mihol pohľadom a bleskovo zmizol v diere pod starými dverami nevábne ošarpanej bytovky. Aj na takýchto miestach žijú ľudia a vedľa nich spriatelené potkany. Obraz priam camusovský. Morový. S tým rozdielom, že ten môj potkan bol ešte živý.



Došla som k Invalidovni, k poloprázdnemu parku, k mojej najobľúbenejšej časti Karlína a akoby som sa ocitla v inom svete. V stave núdze taký nenúdzny pocit. Ľudí akosi pribúdalo. Zabalila som sa do šatky, zahalila až po oči a vkĺzla do ulice plnej kaviarní a pubov a ocitla som sa v akomsi svete hazardu. Od soboty majú reštaurácie a kaviarne, puby aj vinárne červenú, s výnimkou predaja cez okienko jedlo a pitie do igelitiek zabalených bielych boxov, papierových a plastových téglikov na cestu. Akýsi stánkový predaj. Takže dnes už ľudia nesedia v zadýchanej kaviarni, ale postávajú húfne čakajúc v radoch na chodníkoch pred podnikmi, prípadne sedia na obrubníku popíjajúc pivo, kapučíno, latté, mojito, ľadovú whisky. Veselo fajčia, dvíhajú poháriky a tváre im pritom oblizujú ich psí miláčikovia. Výjav priam romantický v ironicky pálivom svite popoludňajšieho slnka, čo zatiaľ veľmi nehreje. Marcové pokusy o jar stroskotali v nepresvedčivom smútku jednej pandemickej nedele. 
Myslím, že sa schyľuje k celoplošnej karanténe. Príde ďalší krok, toto je dôkaz, že musí prísť. Mäso a pečivo, toaletné papiere v obchodoch beznádejne vykúpené. Taký český paradox. Zásoby máme, tak poďme žiť! A kdesi tu postávam so svojou nesmelou chuťou ja a nestačím sa diviť. Asi nie som až taká huževnatá v žití ako tí druhí. A tu, na tomto mieste sa mi zrazu vlastná ľahkovážnosť vysmeje, začína byť akási ťažká. 
Cestou späť unavená chôdzou vkĺznem do metra, znovu si natiahnem cez nos šatku a vydýcham si v nej celý svoj svet. V celom vozni sme dvaja takíto. Ostatní zatiaľ nedbajú na odporúčania. Kým nepríde nariadenie s pohrozením pokuty, nič sa nezmení. Aj toto je tvár demokracie. 















Zatváram sa znovu doma, namiesto plánovaného mäsa zjem brokolicu zapečenú s nivou a uvarím si zázvorový čaj. Zo sušeného zázvoru, ten čerstvý je vypredaný. Učím sa v tejto novej situácii žiť a pritom nepodliehať krajnosti paniky či ľahkovážnosti bytia, zžívať sa s možnosťou byť opatrnejšia, či dokonca priam disciplinovaná. 

Ružovú týmto dňom, alebo rukavica je hodená!