Stačí vojsť

Tri prázdninové dni. Jeden deň tomu druhému podobá sa. Rána sú plazivé, lenivé, podpaplónové. Zdanlivo prebudené telo sa sedieť núti. Dve hodiny nemennej polohy na gauči stačí... Tie dve hodiny naznačia nový smer, keď bezcenne vysedená ranná seansa končí neúspešne. Ani čiarka, ani slovko. 

Sú také dni. Bol to deň taký, keď nezáujem zvíťazil a vyhnal ma do centra, do Prahy starej. Sestru a malú Johanku som pretiahla z jednej strany mesta na druhú cez most, skrz Vltavu čiernu, aby sme objavili novú kaviareň. Nové slnká. Svetlá farebné. 
Niekedy stačí vojsť a svet sa zmení.

Praha nad Vltavou bola sprvu dramaticky spenená. Trvalo to len chvíľu, tam na druhej strane rieky sa čosi zmenilo. Ako hnev bohov rozohnali tmavé mraky slnká v dušiach ľudí, nádeje, že bude lepšie. Vyjasnilo sa. To sme už so sestrou a dievčatkom zvedavým sedeli za obrovskými oknami smíchovskej kaviarne. Prastarému miestu dal ktosi druhú šancu. Priestor obnovil, ponúkol nový rozmer svetov zabudnutých. Medzi ošarpanými tehlami a na ošúchanej drevenej podlahe sa kdejaký príbeh objavil. Ešte sa objaví. Príbehov bude viac, len čo sem i naďalej budú chodiť písači s laptopmi a vytvoria texty nadčasové. My sa v nich potom slobodne utopíme, lebo ja, lebo my predsa milujeme príbehy. Dáme si k nim šálku horúcej čiernej kávy a jablkový koláč. Pozveme priateľov. Rozhovory zladíme. Hodiny odhodíme, aby čas zase raz vládol inde, len v našich životoch nie. Dobre tu bolo. Nech ešte bude. 

Medzi brehmi Vltava farebná. Loďami v Kandinského odtieňoch posiata, labuťami ako gumovými hračkami v bahennom kúpeli oblepená. I zastaviť sa Vám chce a ticho sa dívať na lazúry rieky pokojnej, i skočiť do tých hladín spomalených...

Niekedy sedieť za rozpracovanými textami nestačí. Niekedy nielen písanie, ale ani to kreslenie nejde. Niekedy treba vstať a ísť. Načúvať uliciam, cudzím hlasom, ten svoj utíšiť, chodiť do bezvedomia. Aby sme prišli späť iní. Zmenení, naplnení. Aby sa to v nás celé neuzavrelo, získalo nadhľad, nehľadelo tak prísne do seba. Aby tie naše svety neboli chybne prečítané. Aby si v nich každý našiel svoj odžitý deň. S nohami poskakujúcimi po zemi, s hlavou zavesenou vo vetre...

https://www.youtube.com/watch?v=WOxE7IRizjI

Iný deň

Včera som na chvíľu vystúpila z vlastného tieňa a z obyčajnej soboty sa tak stal den výnimočný.

Aby ste vedeli, ja sa zásadne vyhýbam kurzom, školeniam, rôznym formám učenia sa. Sú tam cudzí ľudia, a to ja celkom dobre nezvládam. Nemala som dobrý vzťah k učeniu, návidela som rôzne prijímačky, testovanie, pretrpela som doslova čas predmaturitný, dodnes si pamätám to moje zosypané maturitné ráno, ako neisto som sa cítila a všetky tie skúškové obdobia. Posledné dni pred štátnicami, samotné štátnice so žalúdkom naruby. Neviem, čím to je, že som to nedokázala brať zľahka... Ľahkosti prídu neskôr, domnievala som sa, teraz je čas byť natvrdlá. 

Chodím. Často a veľa chodím. Niekoľko ráz v týždni kráčam svojou obľúbenou trasou dolu Vinohradmi a načúvam životom okolo, vo výkladoch, na lavičkách. Občas nevnímam, inokedy si dám na odposluchoch záležať. Nemá sa to, viem. Dokonca snaživo vblúdim do okien. Za ne. Celé týždne takto nazerám do sveta výtvarnej školy, zakaždým postávam na chodníku, srkám kafííí a hľadím do ateliérov za sklom, Ochutnávam aspoň zďaleka... Včera som za tým sklom bola a nechala sa očumovať okoloidúcimi z ulice. Spoznala ten svet z druhej strany. A páčil sa mi. Čínska tušová maľba, technika starých orientálnych majstrov, tie ich presnosti, precíznosť, rozpíjanie na ryžovom papieri, kvalitné tuše, štetce. Namiesto toho som predviedla roztrasené ruky, neisté čiary. Smiala som sa tej katastrofe, pretože maľujem celé roky a nebola som schopná potiahnuť po papieri zopár rovných liniek. Nešlo to. Školácky nervózna som zahladzovala chyby ďalšími chybami. Trochu sa ticho a rozpačité úvody pohli, keď som poludňajšiu pauzu a hlad zaplavila v daždi. Musela som na chvíľu von. Lialo tam, ale vypiť pod rozkvapkaným stromom jogurtové mlieko sa musí vo veľkom mokrom štýle. Mrkvový koláč a pidi káva s mliekom v neďalekej kaviarni. Akou veľkou som zrazu bola, keď som sa vracala poskakujúc späť do ateliéru a pokračovať už o čosi otvorenejšia. Iná. Hlasy sa rozhovorili, komorná atmosféra získala nový odtieň. Ruku hlava zmenila. Vytvorila som pár čierno-bielych rozpitých minikúskov,  dva farebné tušové bonusy k tomu, užívala si tvorbu, spoznala soundtrack z Twin Peaks a ďalšieho učiteľa výtvarnej výchovy z prešovských končín. O generáciu mladšieho, o život kratšieho.  Celých tých kreatívnych päť hodín som zažila znovu ten pocit žiačky, nevzdelávala som, bola som učená. A videla, aké náročné je hovoriť tak, aby to žiaci počuli, aby načúvali. Aby vnímali a boli inšpirovaní. Usmerňoval nás mladý maliar, vnímavý a pokojný lektor Petr. Bolo to dobrých pár hodín. Tak ako dobré bývajú chvíle výnimočné. 

Myslela som si, odchádzajúc, že týmto kurzom deň s prívlastkom "iný" končí, ale mýlila som. Cesta autobusom za sestrou a jej rodinou bola akoby cestou do temnej histórie 2. svetovej vojny. Uzrela som muža, čo zmenil dejiny sveta a zasekol sa mi na chvíľu môj svet. Len som zmätene hľadela na ľudí okolo, na kamennú tvár Adolfa Hitlera, na trojicu ľudí, ku ktorým si prisadol, a na to, že keď vystúpili, už k nemu nechcel nik. Prezeral si nás opatrne, po chvíli zopakoval obhliadku tvárí autobusu ešte niekoľkokrát, obišiel očami spoločnosť, čo od neho bočí a po zvyšok cesty už len nehybne, bez výrazu hľadel z okna. Desivé. Šokujúce. Bolo zaujímavé sledovať, ako nastupujúcich zakaždým zarazil tento zjav. Recesista? Hitlerov obdivovateľ? Herec, čo má novú rolu? Prízrak? Pomätenec? Blázon? Performer? 

A na záver dňa prišiel Freddie Mercury. Jeho slávny slovenský imitátor. Dve postavy minulého storočia v jedinom dni. A zrazu to moje maľovanie získalo novú lazúru. Poslednú priesvitnú vrstvu, s ktorou dnes, zajtra musím  nejako naložiť...