Al fresco na nose

Neviem spať. Upchatý nos, zima, akoby som bola opretá o steny vypnutého kotla a v odraze tmavomodrého okenného skla jediné svetlo. To moje. Ďalšia kratučká noc. Bude dlhý deň.

Mám za sebou už po tretí raz opakovanie rovnakého sna. Letím dolu schodmi. Na prízemí nášho bloku vrazím do hnedej ošmatlanej steny a rozbijem si nos. Zabolí. Začnem sa hystericky smiať. Ešte chvíľu zostanem rozjarená sedieť smerom k stene a hľadieť na malý červený fľak. Fascinuje ma. Vyťahujem z vrecka balík vreckoviek. Cítim, ako sa mäkkosť papiera stráca vo vlhkej krvi, vyberám teda ďalší. A ďalší. Až miniem posledný z balíčka, zalepím ho vedľa ostatných deväť. Na stene (sa) držia neskutočne. Držím sa i ja. Úžasu z čerstvo skomponovanej spontánnej krásy. Prvé al secco v našom ošarpanom bloku. Jediné al secco v celej ulici.

Sedím v nafukovacom kresle pri výťahu, vedľa mňa malý stolík. Na ňom čerstvo vytlačené plagáty a letáky s informáciami o výstave. Blízko nich kniha návštev s hutne popísanými stránkami a pohár vody. Na kraji stola gombík.
Ľavou rukou ho neustále stláčam a otváram ním vchodové dvere. Ľudia sa hrnú v malých skupinkách. Platia papiermi a nechcú vrátiť drobné. V čižme mám už poriadnu kopu bankoviek a v pravej ruke tíško zohrievam mince. Môj dnešný zárobok.

Koniec dňa a v okienkach vchodových dvier tma. Výstava môjho jediného diela má obrovský úspech. Televízna kamera zhasla, kurátor výstavy zmizol vo večernej hmle a mne akosi odľahlo. Prestávam sa potiť a otváram malý zápisník. Čítam v ňom poznámku zo včerajška: „Ži na doraz!“

Vzdychnem si a zatvorím ho.  Zdvihnem pohár a vypijem do dna. Jeho okraj sa zľahka dotkne môjho umeleckého sna. Písknem. Nos mám prelepený izolepom a ešte trochu bolí. Vyhodím pohár, stočím plagáty a letáky do tenkej rolky a šupnem ich pod kabát. Zložím stolík, zfúknem kreslo, všetko naskladám pod stenu s veľdielom do veľkej škatule a stratím sa vo výťahu.
Slastne šťastná sa veziem do neba. Otvorím oči v momente bez konca. A tomuto snu skončiť nedávam šancu. Zatiaľ ani raz.

Ráno v meste

Zamyslená zima vo vyťahanom svetri. V okne hmla. Zdá sa mi nečakaná. Trochu sa stiahne, pochopí, že dnes chcem vidieť viac a odhalí vyblednuté tváre bytoviek. Žltá strieda ružovú, tá béžovú a po nej už len hnedý náter bez fantázie. Zato v bezpečí, že každý psí výkal na chodníku pred blokom zanikne v navlas rovnakom odtieni. Výraznejší zápach. Viac nič. Trochu veselá noha a hlava v oblakoch vezmú so sebou celý náklad i výraz tváre ukrytý v nose. Ďalej pôjdem s kúskom šťastia. O čosi radostnejšia, že nikde nikto. Nemusím sa domov vracať po nové topánky. Nemusím tam zatvárať tieto. Po ceste i tak všetko stratím a roztancujem nohu vo vlhkej tráve. Obratne vytriem posledný kúsok ranného venčenia a zatiahnem obojok. Je zima, mala som siahnuť po teplejšom šále.

Žižkovské chodníky sa strácajú vo Vinohradoch a mne sa akosi lepšie dýcha. Je čisto, ticho, mŕtvo. Olšanské hřbitovy stratené v invázii čiernych nahnutých krížov. Rozťahané brečtany, opadané omietky, diery v tehlových hrobkách. Honosné byty mŕtvych. Väčšie ako moja garzónka, ale zato prázdne. Niekoľko vtáčích vzdychov, šušťanie hlodavcov. Nebezpečný čas. 

Skoré ráno v zahmlenej prosbe o život. Pod dekami dvojica bezdomovcov. Kávový ritual strieda cigaretu. Strasie ma, nuž ujdem. Prekvapená vstúpim na ulicu bez jediného náznaku života. Autá i električky zapadli v mdlobe nedeľného rána a ceste zanechali len vyziabnuté čiary. Prázdno aj na kopci pod stromami. Prázdno aj na námestí pred hotelom. Len za múrmi cintorína pravda o životnej plnosti. Pravda, čo zostáva sama. A ja, čo zostávam v tomto cudzom meste bez návlekov úteku.

Bola som tá, čo uteká

Prežiť to tam a spraviť z neznesiteľného čo najznesiteľnejšie, bolo nemožné len na prvý pohľad. Po úteku od depresívnej starenky zostala len spomienka na krásu rybárskeho prístavu a hmlistá, pieskom zafúkaná najdlhšia ulica mestečka Cape May. Dostala som strach hneď na druhý deň. Uverila som mu, poddala sa, utiahla do sebaľútosti a hlasné „nezvládnem to“ ma hnalo preč. Zostala za mnou chorá pani, čo sa po mojom príchode začala znovu báť o svoje bezpečie, ale dávala mi šancu. Začala tým, že sa poctivo učila moje krstné meno. Napísané na malom lístočku ho nosila vo vrecku a vyslovovala celé popoludnie nahlas. Dávala mi drobné úlohy, ale ja som nevidela nič, len plastové vrecúško s močom a tú zdanlivo nebezpečnú teplú rúrku. Staré telo a pach zriedkavej hygieny. 

Nevydržím, viem, že nie. Presvedčila som sa a po dotyku s budúcou každodennou rutinou prišlo zlyhanie. Konečne príjemná vôňa. Čerstvý losos v rúre a sladký zemiak. Obed podobný obedu ďalšieho dňa. Ten tomu ďalšiemu a mne sa zrazu zazdalo, že na lososovú averziu mám času dosť. Popoludní som ešte žasla nad krásou oceánu, prvý raz cítiac pod nohami rozfúkaný jarný piesok Atlantiku a na druhý deň detinský útek späť do známej istoty strýkovho apartmánu. Nevravel nič, tentokrát ma nechal tak... 

Bol dávno preč, keď som dostala druhú šancu. Papierová bábika v pračudesných záhyboch tela. Skrútená, hrbatá, studená. Starenka s miznúcou iskrou v oku žmúri svoj sen, celý deň presedí bez pohnutia, bez hlásku, dokrčená v invalidnom vozíku. Tu končí americká dokonalosť a recept na dokonalosť. Staroba vezme perfektnej podobe sveta všetko, duchaprítomnosť, zdravie, šancu spomínať na minulosť, šancu zažiť si ešte aspoň malé čosi. Dobrodružstvo bez konca našlo svoj koniec. Tejto babke som bola prisúdená ja. Jasná správa o konci sveta. Víkendový zástup za opatrovateľku s bolesťou v krížoch. Odhodlaná nezutekať beriem túto prácu ako jasnú výzvu pokoriť vlastnú pýchu a vydržať. 

Dom bez náznakov života. Život tu zastal v zoslabnutom tele a dýcha pomaly. Na všetko je zrazu čas. Na spánok, na obed, na prášky v džúse. Na popoludňajší čaj. Na seba. Útulná záhradka za domom v zeleni. Jar na nás ide a my si ešte nosy topíme v rozkýchanej zime. Marcová chvíľa bez známeho balkóna. Na drevenej terase pred domom. Na prvej cigare pod rozpučaným stromom. Pučiť sa budem, len čo príde večer. Pokyny na papieri. Dosť dlhý zoznam, dosť dlhá vystrašenosť v moje duši. Už čuším, že zdanlivá ľahkosť bytia nami zatrasie. Vypnem televízor, babičku presuniem do izby, pohladím po suchej tvári a opatrne jej schránku zachránim v náručí. Ako pierko, čo nikam neletí. Ľahučká, opatrná bytosť bez slova. 

Ako ju teraz položím, tak ju ráno nájdem. Snažím sa vyzliecť jej hrubý sveter a natiahnuť pyžamovú košeľu. Nohavice si našli cestu. Sveter ma zrazu akési priúzke otvory. Po desiatich minútach trápenia to zobliekanie vzdám, prikryjem babičku a pohladím tentoraz už dosť vystrašenú tvár. Vyvetrám, upracem, zhasnem. Po tichom nádychu sem naisto vkĺzne noc. Dvere nechávam trochu pootvorené. Len tak, aby mi tá nehybná drobná bábika kamsi neušla. A aby som nemala pocit, že som tu predsa len dosť sama. Na ňu i na seba. So známym smútkom budem zase spať. Dávno po polnoci prekonám hlasom únavy hluk nepokoja vo vlastnej hlave a vypnem (sa).

Ráno ma zobudí rozrehotaný telefón. Automaticky vypínam budík, keď mi zrazu dôjde, že mi ktosi volá. Rozospatá začnem rýchlejšie dýchať. Po chvíli celá vzrušená takmer vykríknem: Idem na interview! Von z tejto zašitej diery, von! Do diery, kde budem začínať s novým strachom, kde ten strach prekonám a kde si vybudujem svoje malé pracovné kráľovstvo. Svoj americký sen. 

Začala som premýšľať nanovo bez skepsy a pomedzi tie myšlienky postupne presvitali malé nádeje. Tisícnásobné nie len zriedka nahradilo slabučké áno... Vydržať začiatok a so stiahnutým zadkom ísť. Vpred. Bez zastávok. Vpred po širokánskej ulici, roadke či avenue. Len nezostať na mieste, len sa nezľaknúť vlastného dychu v hlbokom vnútri plného hlasov. Len nedať priestor novým nezmyslom o bezútešnosti. Viem to už, keď jedna skončí, príde iná. Dlhšia, vernejšia... 

Ešte sa vo mne trasie prvá americká uzimená jar, ešte sa trasiem pred každou konverzáciou v „cudzom“ jazyku, ešte sa trasiem, že to nebude ten pravý džob. A pritom tak málo tuším, že sa už na mňa valí môj milovaný Madison a s ním čoraz tichšia túžba kamsi utekať.

Snehové vločky plné prianí

Vyhnúť sa krikľavej prvoplánovej komercii, prelepiť oči snehovými vločkami zakaždým, keď vstúpim do nákupného centra. Ľahnúť si pod ten šialene strieborný stromček bez vône a tušiť prítomnosť ľadového medveďa. Stráži noru svätého Klausa a váľa si brucho v kapustnici. Príbeh vianoc sa moce okolo nás a dovoľuje nám splynúť s nenásilnou, a predsa vtieravou atmosférou huránakupovania a pospevovania si vianočných songov. Ideme vlastne proti sebe, v duchu nadávame na zamerikanizovanú podobu Vianoc a ticho podliehame. Zľavy, nablískané gule, rozžiarené oči detí, čo nepoznajú ihriská. Zdvihnú svoje zraky od mobilov a znudene zavelia: chcem nový tablet! Ježiškovi písať nebudem, dávno viem, že sa mi darček kúpi z otcovej predvianočnej prémie. 

Prémiový bude celý dom. Coca-cola na stole, pod stolom, pri posteli drobca. Nadopované dieťa nie a nie zaspať. Rodičia majú únavu dávno za sebou. Zaľahli a ticho odfukujú K Ježiškovi do Betléma…

Junior o polnoci vylezia spod paplóna a zahne do známych dverí. Chladnička s pokladmi. Siahne rukou a vytiahne kúsok syra. Siahne druhý raz a zobne do muffinu. Studený sladký sen. Otvorí ešte raz. Marhuľový kompót žmurká v posledných kúskoch. Už ich niet. 

Oproti vo dverách do obývačky skrinka na kľúčik. Tajomná, vábivá, zamknutá. Kľúčik na nočnom stolíku vedľa rozospatej mamy. Zmizne v sekunde. Otvorená odpoveď na vianočné otázky. Odhalené  tajomstvo Vianoc, prekvapenia, dokonca si tu tíško čuší nepoznaný Ježiško. Zabalený v celofáne s červenou mašľou nad hlavou. Drobcovi spadne sánka, je dojatý, sklamaný z faktu, že tabletu nikde. Je priskoro. November bude musieť prežiť zostávajúcich 24 nocí a chlapec sliediť dalších štyridsaťosem do Vianoc a opíjať sa kolou do nemoty. Už po troch dňoch strati náladu a prestane ho baviť táto misia. Vymyslí si nový sen a na najbližšom výlete si s kamarátmi kúpi energetický nápoj. Boj proti spánku a proti vlastnému srdcu raz isto vyhrá. Ak nie teraz v deviatich, tak neskôr po dvadsiatke bude blúdiť po cestách nepoznaného detstva v záhradách a na kopcoch. Pamätať si bude obyčajné čierne plechovky s umelou vôňou a zázračnými nábojmi energie a prsty šmykajúce po obrazovke tabletu. Sám bude jedným veľkým reozbitým tabletom. S vláčnym pohľadom a prižmúreným smútkom v očiach. Len nádej, že dostane novú šancu, zostáva nehybne stáť v blednúcom závese. Svieti akosi opatrne.

Ráno s jazykom v mede a v ušiach známa pieseň. Bublého americky sladký duet s Thaliou opakuje refrén: Feliz Navidad a ja sa točím v rytme, mimo rytmu ako vo sne. Vyzúvam si noc a obliekam rozochvené ráno. Prehlušiť zimu a zohriať telo v najrannejšom tanci. Púšťam si celý vianočný album a vo vianočnej nálade doskáčem pred bránu školy. Je jedenásť a čochvíľa dôjdu moji malí chlapci. S mobilmi v rukách a s túžbou po väčšej obrazovke. Netabletovo im navrhnem prechádzku a zakážem hádzať kameňmi. Kopať do seba, nadávať, strieľať. Zabijú sa dnes azda zo tridsaťkrát a skrehnúť im dovolí až únava a hlad. Olovrant s otázkou v tvárach. Môžeme na mobil? 

 

Nie, dnes budeme hľadať kamarátov v knižkách. A maľovať im nové tváre na plátno. Očiam treba dať novú šancu. Písmenká im pristanú. Obrázky tiež... Predvianočné stíšenie sa a hľadanie zmyslu rozprávok dá v školskom klube zabrať. Deti sa predsa ešte musia vedieť spolu hrať. Nesedieť vedľa seba a zapálene hľadieť do malých obrazoviek, ale usmievať sa kamarátovi do očí, tráviť spolu čas, na tom záleží...