streda 17. októbra 2018

Babie leto v Gdaňsku

Noc predtým zostane nedospatá, kúpim si krátko po polnoci cez internet víkendové cestovanie vlakmi po Poľsku za 40 eur, lístok do Katovíc, pozriem si možnosti cesty späť. Zbalím sa, od vzrušenia temer nezaspím. 
Slnečné piatkové popoludnie. Vybehnem zo školy s batohom na chrbte, na stanici som dvadsať minút pred odchodom vlaku, kúpim si vodu, bagetu na cestu, pár sladkých tyčiniek. Ktovie, kedy sa dostanem k nejakému inému jedlu. Skontrolujem doklady, lístok do Katovíc, peniaze, mobil. Na nástupišti ma prekvapí ľudstvo, čo ma namierené presne tam, kam ja. Vlak mešká temer štyridsať minút. Niekoľkí z nás stojac na peróne hryzú do bagiet, pridám sa. Som hladná a trochu nervózna. V Katoviciach by som mala mať na prestup dve hodiny.  Už viem, že nebudem. Vlak prichádza, dav sa pohne. Húfne, tlačiac sa nedôstojne. Počkám. Viem, že ma tu nenechajú. Vagón nás pohltí, dvere zasyčia, svet sa uzavrie. Kupé pre šiestich. Traja páni sedia v rozkročených pózach, nohy široko od seba a naproti nim tri dámy, kabelky na kolenách tisnúcich k sebe. Veľmi konzervatívne pózy. Zohrané temer dokonalé ticho. synchronizované sedenie, muž oproti mne vysunie nohu doprava, ja svoju pravicu presuniem doľava. Opretá o sklo sa pustím do čítania. Jedna z nás si poklepkáva nohou. Myslím, že rytmus v michalodavidovskom duchu. Nesúdim, cítim tú hudbu v tichu pred písknutím stanice. Vyrážame.

Vlak do Gdaňska vezie tuším samých chlapov. Spočítam vo vagóne ženy, pri čísle tri trochu zneistiem. Tie svoje smiešne strachy z hlavy okamžite vyplaším. Pripité hlučné rozhovory poľských robotníkov. Rozoznám v záplave neznámych slov častý, opakujúci sa známy výraz: "kurva". Ktovie, či je jeho význam i tu taký vznešený ako u nás doma. Zvuky neutíchajúcich replík splynú do monotónnych zhlukov slabík, uspia ma vo chvíli, keď si už zvyknem na to, kde som, prestanem cítiť pach piva a prepotených flanelových košieľ pánov predo mnou. Zvíťazí cieľ, presun doň musím prežiť. Ani neviem, čo mám čakať, prekvapená som už len z faktu, že som sa konečne odhodlala vyplávať do ďalekého blízkeho sveta sólo a takto vzrušene prežívam každý moment cesty. V taške kniha a dva skicáre, je jasné, že som pripravená ochutnať jesennú atmosféru prímorského Gdaňska v sebapotešujúcej pohode.

Je sobota ráno, krátko po pol ôsmej. Vystupujem z vlaku, mám pocit, že mi ktosi dolámal nohy. Stŕpnuté telo z nie veľmi vyspatej noci vo vlaku moje druhé ja pohladí, predsa len duša vytešená vyrazí do sveta. Ochutnávam čaj na vlakovej stanici v Gdaňsku. Vyjdem na vzduch a nadýchnem sa. Som tu. Slnečný opar studeného rána zvýraznia prázdne široké ulice. Víkendy milujú dlhé vyspávanie. Doma to sama nerobím inak. Do neznáma vkročím, začnem sa slobodne túlať okolím, hľadať cestu ani neviem kam. Ale keď to nájdem, budem šťastná. Hneď niekoľkokrát. 

Očaria ma farby, architektúra, vysoké staré okná, široké ulice, kostolné veže, dlhé i vysoké nekonečná. Kráčam pomaly, čítam si príbehy vpísané do starých omietok, tehál, do nádherných domov, čo mnohé pamätajú. Dostane ma zakaždým iný detail, iná mihotavá, svetlom a tieňmi obodkovaná krása. Krása v tom rannom tichu tak dokonale nežná. 
Zastávka číslo jeden, raňajky v krásnej kaviarni. Domčeky vedľa seba s terasami. Cítim prítomnosť dávno zabudnutého sveta, keď ešte ľudia mali čas. Sadnem si za malý okrúhly stôl do pohodlného kresla oproti otvoreným dverám. Objednám si a oddám sa výhľadom. Kým mi pripravia pripravia čaj, vajíčka, šalát, čerstvé pečivo a upečú dve pokrivené párky, pustím sa do kreslenia. Vyhrá to anglická klasika. Som hladná a potrebujem vydržať. Obedom bude "už len" káva a hutný zákusok s mascarpone a mangom. Je krátko po jednej a mne sa zachce dýchať morský vzduch. Spýtam sa na cestu, skúšam to najprv slovensky, česky, no napokon sklamaná predsa len vytiahnem na svet starú známu angličtinu. Sme susedia, no nerozumieme si. Cítim, že tu je jediným susedom Poľska more. Širokánsku krajinu široká voda vystrieda. Doplní, dá jej nový rozmer, zvýrazní všetky nekonečná. 





























































































































Veziem sa smerom z mesta poloprázdnou električkou, sedím v okne, spoznávam v rýchlosti sidliskové Gdaňsky. Konečná stanica Brzežno, vystúpim a zamierim k parku. Idú sem všetci, idem za nimi. Záplava modrej v uličke uprostred stromového sveta. Čistý vzduch, atmosféra leta. Zvuk šumiacich diaľok, vôňa rýb, spev čajok, vo vlnách rozprestrené priesvitné telá medúz, studená voda, pobiehajúce deti, biely pes na pobreží, odvážni kúpači, lode v diaľke, pohoda s bosými nohami, čo už temer zabudli na jemnosť plážového piesku, rozťahané pavučiny tepla nad hlavou, kríže opreté o lúče jesenného slnka. Lietam v oblakoch, zatiaľ čo moje rýchle perokresby skáču po skicári a lenivé pomalé čítanie zaspáva na brehu baltských príbehov. Zdriemnem si na krátko podmanivou chvíľou unesená. Prebudí ma zapadajúce, už o čosi menej hrejivé slnko, akýsi neznámy hluk z parku a hlad. Cítim chuť rýb na jazyku, ktorú po temer troch hodinách vysedávania pred najkrajšou obrazovkou sveta premením na večeru. Pekná hra na leto v jeho babej podobe.

































Je tu môj jediný večer, nad hlavou visí turecký mesiac v tmavomodrej tme, na promenáde pribúdajú ľudia, ochladieva sa. Ticho rána nahradili ľudské blízkosti, čulý rozhovor mesta, gurmánske bistrá a reštaurácie, lode, kolotoče. Večerný život severnopoľkej krásky. A môj čas hľadať si nocľah. Hostel 3City je na šťastie len pár minút pešo od centra, ešte bližšie než blízko. Obyvateľstvo v mojej izbe tiež. Miestnosť tri krát päť metrov ponúka nocľah desiatim turistom. Osprchovaná vleziem do svojej priehradky, zatiahnem záves a okamžite zaspím. Bunka vedľa bunky, cudzie spánky, sny i životy v prekvapivo intímnej blízkosti. Aj takéto je dnes cestovať. Bez strachu ďalej zájdeš, so strachom nestratíš vlastnú tvár. A to všetko v dokonalej harmónii a chuti objavovať ďalšie stránky možno už dávno rozpísanej knihy.






Druhé ráno je začiatkom posledného dňa mojich potuliek po Gdaňsku. Kým ešte ostatní spia, odtiahnem záves, vyleziem z bunky, zbalím sa a vyrazím, kým nedeľa nezačne dýchať naplno. Mesto v opatrnom prebúdzaní ponúkne nové zážitky. Hneď prvým bude káva v krásnej kaviarni. Môj deň otvorí banánový čízkejk s karamelom a filtrovaná káva. Síce nevyrazí dych, ale ten sladký skvost už dávno všetko zachránil. V slnečnom opare stretávam ľudí rána, čo majú ešte zvláštnejšie raňajky než ja. Zmrzlina a latté v papierovom pohári. Letný duch v šortkách a studený palec, ktorý bude treba olízať. Ja si chuť vylepším gazdovským jedlom na nábreží. Od vysmiatej panej s okuliarmi vo vlasoch, čo priamo predo mnou natiera obrovské krajce chleba masťou si jeden taký kúpim. S kyslou uhorkou, cibuľovými pierkami a paradajkou do ruky. Je mi hneď lepšie, masť vie kyslé bruchá krásne vyladiť. V podchode akordeónové duo s huslistkou priláka hlúčik ľudí, nechám sa stiahnuť tiež, zostanem chvíľu, zadesiatujem si v kultúrnom objatí.

Už za rohom na mňa číha ďalší kultúrny ťahák. Gdaňská galéria ponúka umenie staré i výstavu americkej fotografky Jacqueline Livingston. Neodolám, nedeľa je pre umenie ako stvorená. Som medzi obrazmi. Čítam si poľské popisky, občas trochu rozumiem, ak nie, nechám tak, angličtina v týchto kruhoch ešte nie je nastolená. Netrápim sa, užívam si malý Babylon. Nemusím vždy všetko vedieť. Môžem raz aj nič nevedieť. A príjemne si to vychutnať. Jazyková zmena nastane na treťom poschodí, kde americký príbehový sen jednej feministickej fotografky dopĺňajú anglické texty. Viem znovu raz, že chcieť a môcť vedieť čosi znamená. 
Nepreruším gurmánsku niť, po výstave začnem hľadať miesto, kde si dám svoj posledný gdaňský obed. Vyhrá to poloprázdna talianska reštaurácia, ktorej meno si nepamätám. Zlákala ma cena obedového menu. A bola to výhra. Paradajková polievka s parmazánom a krutými krutónmi, pohár Chardonnay a kurací stejk so syrovou omáčkou, s grilovanou zeleninou a pečenými zemiakmi. Dobrota. Jedlý sen. Obžerstvo, ktoré nenechá po sebe po sebe ani omrvinku. A len čo som vyšla znovu do ulíc, zahladila som stopu po jedle novou výzvou gurmánstva, pustila som sa do svojej poslednej výpravy. Nájsť ešte raz to krásne miesto s dobrou kávou. Tú čarovnú miestnosť plnú kávičkárov a starých časov. Kaviareň Retro je hneď v ďalšej ulici. Majú priplno. Tam dnes nechcem byť, zostanem sedieť vonku. Vychutnám si slnečné popoludnie, budem si kresliť, počúvať zvuky mesta a vnímať farby okoloidúcich ľudí. Aby som zas posilnená slnkom a dobrou kávou mohla do cieľa tohto dňa. Na stanicu. Nedeľa. Gdaňsk v opare babieho leta a najkrajší víkend, aký som v posledných mesiacoch mala. Absolútny relax a vypnutý, nezhovorčivý, inokedy zdanlivo nehynúci, motor v hlave. Ticho. Farby, ktoré neťažia. Zvuky, ktoré sa nehlučne v tele rozležia... Všetko tak akurát pomalé, všetko tak dokonale vzácne. Samota, čo oslobodená od povinností týžňa víkendovo nepovinne, dobrovoľne bez nároku na odmenu viac dala než vôbec mohla dať.