štvrtok 24. apríla 2014

Dni v predklone

Celé dni vylihujem. Ak práve neležím, sedím, a ak nesedím, postávam pred oknom. V úslužnom predklone hľadím na odraz v zrkadle. Nahnutá dopredu zostávam bez vzpriamenia. Nahliadam na svet po novom. Počítam pavučiny v kútoch, potajme upratujem. Umývam riad, čistím záchod. Aj takto vyzerá môj nôž na krku, aj takto vyzerá moja domáca liečba.

Včera prvý raz totálne ozdravená balíčkom so šperkopokladmi od talentovanej Evky. Jej obchodík tu. V otvorenej knižke rozkvitla nočná obloha a na nej moje nové "planéty". Už sa teším na tie obliehania múz...


Pomáham si. Kdečím, kedykoľvek. Za včerajším dňom dnešné čítačky. Za knihami v krásnych obaloch pobehujúce príbehy. Čítam ich jeden po druhom. Očarená z Fischerovej zbierky rozprávok Egbérie a Olténie sa smejem rospoznanému vtipu, v poetike jej viet nachádzam svoje ja. Pristanem v prvej story o chlapčaťu, čo nepozná nechuť. S chuťou kuskám do hrozna a čakám na lepšie sústa. Len nech to hltan dovolí, dovolím si i ja.


Hlava moja je kniha počmáraná. Neviem občas, či sa skloniť k obrázkom, či rozsypať po svete písmenká, zmätená skáčem z brehu na breh a občas i chvostom zaplieskam. Ako ryba idem. Dolu vodou, hore vodou, vo vode nájdená. Vo vode stratím sa. Zmiznem a budem inde. V novom príbehu. Predstavia si ma iní a ja uschnem dojatá na opálenom kamienku. Šťastná rybka v dlani kohosi, čo si ma vo vrecku ponesie rád. Iba nožíček, len nôžka kovová.  


Talianska zmrzlina, hlávka v úslužnom predklone na čítanie ako stvorená, dve české knižky zo včerajšej bezdepeháčkovej kampane a za oknami slnko. O pár dní začne byť táto chvíľa dokonalá a ja si v tom momente uvedomím, že som fit. Zaspievam si a vyskočím do ulíc... Do práce, do života. 




utorok 22. apríla 2014

Kým som spala

Jeden deň a tie potom. Keď sa rýchlosť zmení, keď už zrazu nič neuteká, keď sa plynie z podstaty do podstaty. Keď cítite každý záhyb kože na svojom krku, každý záhyb svojho rozospatého vankúša, každý dotyk ihly v žile, každý (po)malý pohyb unavenej tepny. Keď sa prebudíte z narkózy a vybaví sa vám jediné: V tele mám upratané. Sterilne čisto, zdanlivo bezbolestne, trochu omámene, trochu tajomne. 


V prítmí nemocničnej izby pravidelne pumpuje môj životný cyklus (alebo cirkus?), môj pulz, tlak, sny. Blikajúce, nežne piskajúce prístroje s kresbou príbehu jediného srdca. Dojatá zovriem v dlaniach  pokrčenú plachtu a zaspím v tak trochu radostnej bolesti. 


Trojhodinový spánok v operačnej sále začína objatím anesteziológa, keď ešte netuším tie množstvá hadičiek, svetiel, cudzích tvárí s rúškami na nosoch. Som dávno preč - v hladine mimóz - kde ma zaujíma jediné. Vôňa rajskej záhrady, navodená tma plná svetlých bodiek. Hviezdy to nie sú, tu hviezdim ja. Nápadné svetlo uprostred. Malá nádej. O čosi väčšia po chvíli. Som ďaleko, preč od prístrojov, krvavých rukavičiek, kovových inštrumetov. Kým ja spokojne spím tým zvláštnym spánkom bez bolesti, oni sa vo mne vŕtajú, prerábajú, vyberajú, naprávajú. Menia môj život. 


Prebúdzanie. V hlave mi doznie hlučná inštrumentálka troch kŕdľov vtákov. Potom už budú chodiť len po jednom. Zaťukajú na parapetu nemocničného okna a vy si ich v boľavej hlave ticho predstavíte. Bez pohnutia, bez otočenia. Vtisnutá do tvrdého lôžka.


Prvá noc po. Bolestná, ustráchaná, opatrne radostná. To najťažšie je preč. Úlomky skla sa rozsypú po celom hrdle, zaškrípu a vy zatúžite viac neprehltnúť. Po kvapkách prichádza zhora nový pocit nebolestnej noci. Dolu hadičkou sa vleje, do rána vyprchá. Pocit bezbolestnosti ešte nepoznám. Ale viem, že príde. To je na celej akcii "upratať v tele" najkrajšie. To potom. A potom. 

Ráno v zoslabnutých prstoch stískam ceruzku. A vpúšťam do zošitu prvú kresbu. Kým pôjdem domov, pribudnú ďalšie tri. Kým zostarnem, pribudne kresieb mnoho. 


O orgán ľahšia, o jazvu krajšia. S nafúknutým úspechom si v zrkadle obzerám tú čerstvo zošitú čiarku a vravím si: S podrezaným krkom sa žije azda o čosi lepšie než s podrezaným jazykom. 




nedeľa 13. apríla 2014

V okne

Zhasína deň. Je almost blue. Studenomodrý záver bez... Sledujem roh ulice. Tieň opatrne rastie, na chvíľu znehybnie, keď z cesty zmizne posledných pár kruhov. Spomalený záber dvojice na bicykloch a po nej ďalšie dlhé nič. Životy zašli do dverí, aby sa stratili v oknách. Nie jeden po druhom, pekne vedľa seba. Papierové gule z ikey sa v jedinom momente, ako na povel, rozsvietia.

Životy končia, začínajú televízne príbehy. Teplý večer po daždi a nikde ani nohy. Ba hej, nohy vyložené na stole, gauči. v ponožkách, bez papúč, s dlhými nechtami ako celá nedeľa.

Dívam sa z okna a kreslím si príbehy tých druhých. Žlté svetlá v záclonách striedajú unavene blikajúce televízory. Rytmus sa opakuje temer v celom bloku naproti. Jediný kanál, jediná relácia. Voľba navlas rovnaká.

Kým zmizne z okien posledné svetlo, vyskočia spoza striech rozprávky a obloha sa stane tým najkrajším príbehom. Kresleným, maľovaným, písaným prstom po vankúši. Za zatvoreným oknom zrazu nová tma. Mne svieti červená, aká vám?



utorok 8. apríla 2014

Po dúškoch (postím sa)


Pôsty akosi patria mojej minulosti, keď som (starostlivo) rástla pod plášťom mamy, babky, nášho farára. Keď nám nad hlavami v kostole viseli tie fialové smútky. Vznešené krásy, ktorým som vtedy nerozumela, ale vzbudzovali vo mne rešpekt. A asi kdesi tam sa zrodila moja láska k fialovej (a tým aj láska k smútku). 

Na začiatku veľkolepej prípravy na Veľkú noc sme s kamarátmi, so sestrou postávali pred kostolom a dávali si sebazaprenia. Každý sám pre seba, niekto i nahlas. Vzdávali sme sa radostí, možno i závislostí s túžbou zažiť skutočný zmysel Veľkého piatku, Bielej soboty, Veľkonočnej nedele. Odchádzali sme domov, do každodenných svetov bojovať svoju štyridsaťdňovkou. Zdalo sa nám, že v nás dobro nadobro buduje dobrú motiváciu. 


Dnes som v kostole málo. Tradícia doznieva, ba možno už i umrela. 
Dívam sa na život okolo seba a zaprenia v nom chýbajú. Človek si toho málo odpustí, svetu dnes vládne tendencia dopriať si. Vo veľkých dúškoch, na malé dávky nikto nemá čas ani chuť. Chceme všetko a v mega množstvách, chceme hneď. Ak to nedostaneme, zožierame sa, závidíme iným (trebárs i to, že majú viac smetia, pretože z toho vyplýva jediná vec, sú na tom lepšie!). Strácame zmysel a akosi nám uniká, že pomedzi prsty práve čosi významné temer priesvitné a vzácne preletelo. Zľahúčka, opatrne, a predsa bez jediného mrknutia. Ani sme si to nevšimli pre jediné, pre zaslepenú túžbu dosiahnuť čosi vzdialené a nepotrebné. Pre nedosiahnuteľný sen. 


Sviatky sa viažu na rodnú hrudu, na hruď, na domov. Tu "mimo" akosi nemajú pravú tvár. Chýba im prísnosť a dôslednosť dodržiavania rituálov, dohľad mamy a pocit "neslobodného" dieťaťa, čo chce v piatok kus šunky na chlieb. 

Dorastiem ešte niekedy na tieto malé sny?






sobota 5. apríla 2014

Svetlá

Svietim. Striedavo stláčam zapínací gombík, až sa postupne napojím na rytmus dažďa nad hlavou. 

Počas búrky, kým babička Pauline tvrdo spala, som sedávala na veľkej zaprášenej sedačke jej fantastickej pivnice. Taký malý pôjd naruby. Práčka prala, sušička sušila, každá svoju vlastnú story a ja som načúvala iným zvukom. Po kvapkách ku mne prichádzali kroky drobných bytostí. Z bosých nôh im odchádzal dážď. Zliezli z premočených korún stromov, spontánne si sadli vedľa seba na vyhriatu rúru a sušili sa tesným teplom v tme pod umývadlom. 

Sedím oproti nim. Medzi nami rozsvietená lampa a ticho. 
V rohu sedačky krčím kolená a trochu žmúrim, aby som zachytila ten moment zhasnutej žiarovky. Rozsvecujem a pred očami mám zrazu tisícky trblietavých hviezd. Nádhera. Prastaré americké sny trochu vyplašených imigrantov. 


Starká zas zo sna rozpráva. Idem k nej. S priateľmi v zásuvke plaší nočné vtáky. Vyťahuje "ambrelu" a celou jej dĺžkou si kláti cestu skrz pichľavé mračná. Na strom sa jej zachcelo. Po nové príbehy. Nechám ju ešte chvíľu dosnívať a potom zhasnem. Bez svetla lampy máva pokojnejší spánok. 

Vraciam sa dolu. Strmé schody objímam bosými chodidlami. Zbieram prach. Na gauči stále rovnaké ticho a vysedená diera po mojom megazadku. Megasadám vedľa nej. Rozsvietim lampu, zavriem oči a počúvam. Šuchot temer vysušených sukní trochu slabne a miniľuďom tvrdne spánok. Na rúre v teple našli domov. Sme doma. Všetci. S vtákmi vo vlasoch, s očami bez svetla, so šumiacou kolou v storočnej plechovke, so psom olizujúcim zaprášený palec na nohe, s bzukotom zatúlanej včeličky. 


Prebudí ma buchot na dvere. Drobní priatelia nikde, pes zmizol v inom svete, práčka i sušička blikajú svoje amen a za oknami rozvoniava večera. Tommy prichádza s pizzou. Je piatok, pol siedmej. Zhasínam svetlá, skáčem na schody. V poslednom obzretí jediný obraz. Tri vysedené diery na gauči. Nebola som sama.

Tommy zabúcha ešte raz, vyplaší naše sny a ja sa rýchlo stratím v realite. V momente uletia všetky vtáky z vlasov, rozjasnia sa tmy mojich očí a ja stojím vo dverách holej skutočnosti. Tak málo hladná v túto nasýtenú chvíľu.