Schladiť si telo improvizovaným záznamom o zime v Poľsku, zdanlivo jasný cieľ nášho posledného výletu. Nepripravená v zelených poltopánkach striehnem každý deň, či nie je vonku mráz a sneh.
Vďakabohu, vydržalo to, zima bola vo Varšave dostatočne milostivá. Krútime cestou tam hlavou. Danko i ja. Sedíme vo vlaku, potom dve hodiny nad ránom na stanici v Ostrave a nevieme, čo nás čaká. Vybrať sa na konci decembra kamsi, kde severný vietor je dávno tolerovaný hosť a kde nám víly od Visly denne vyštípu rozmaznanú kožu mrazivými bozkami, bolo také (typicky) naše. Prekvapenie z toho, že sme, kde sme, trvalo do poslednej chvíle. Ešte i dnes neverím, že som tam skutočne bola. Po dlhom dvanásťhodinovom trápení sa v studenom rozfúkanonom vagóne v štýle otvorenej severskej cesty zostala našťastie len chabá spomienka. Teplo domova kdečo prekryje. Človek tu rýchlo na všetky zlá zabudne. A dostanú priestor okúzlenia. Dary, ktoré Vám môže dať len cesta na neznáme miesto. Dlhým vytrvalým sliedením po starých uličkách vytrácate zo seba všetky tie dennodenné starosti a oddávate sa kráse a novým impulzom.
Vďakabohu, vydržalo to, zima bola vo Varšave dostatočne milostivá. Krútime cestou tam hlavou. Danko i ja. Sedíme vo vlaku, potom dve hodiny nad ránom na stanici v Ostrave a nevieme, čo nás čaká. Vybrať sa na konci decembra kamsi, kde severný vietor je dávno tolerovaný hosť a kde nám víly od Visly denne vyštípu rozmaznanú kožu mrazivými bozkami, bolo také (typicky) naše. Prekvapenie z toho, že sme, kde sme, trvalo do poslednej chvíle. Ešte i dnes neverím, že som tam skutočne bola. Po dlhom dvanásťhodinovom trápení sa v studenom rozfúkanonom vagóne v štýle otvorenej severskej cesty zostala našťastie len chabá spomienka. Teplo domova kdečo prekryje. Človek tu rýchlo na všetky zlá zabudne. A dostanú priestor okúzlenia. Dary, ktoré Vám môže dať len cesta na neznáme miesto. Dlhým vytrvalým sliedením po starých uličkách vytrácate zo seba všetky tie dennodenné starosti a oddávate sa kráse a novým impulzom.
Po povrchu blúdi nedokončená, stále otvorená letmá filozofická debata. Tá silvestrovská. Pod povrchom drieme (ne)reálna podstata až existenciálnej potreby pred koncom roka filozofovať. A kdesi medzitým je zmes všetkého, čo máme po tých troch dňoch za sebou. Nádejam sa zase raz, že bude teraz na čom stavať, že bude z čoho čerpať, z čoho ešte chvíľu žiť...
Prvý deň vo Varšave. Deň v krásnej mäkkej hre slnečného svetla a našej zvedavosti. Ktosi tam hore nám doprial vidieť krásy nečakané v jase slnečnom. Kým nám od zimy skrehnú prsty na rukách, budeme vnútorne mäknúť a dojímať sa. Skrz architektúru, ten šialený kontrast modernej priemyselnej sebavedomej krásky a nostalgickej dámy, čo vkusne strieda farby v starých uliciach. Dom vedľa domu žije vo farebnom súlade s ostatnými, ale v istom zmysle si plní po svojom, akosi neviazane, vlastný farebný sen s pointou vo vyšperkovaných nástenných príbehoch. Kresba strieda maľbu, vzor iný vzor a vy už ani neviete, kde má krása svoj počiatok. V uličkách zažívam dokonalosť talianskeho renesančného umenia, žasnem, že nie som vo Florencii, ale ďaleko na severe, a predsa spoznávam miesta, kde jednoducho nejde byť nevšímavým. Žiadne blikajúce obrazovky, len "nehybné" nadčasové príbehy budov okolo. V bezchybných kompozíciách, s hudbou v duši. Ten pocit nevyvolá žiaden filmový prestrih.
Po prvých umeleckých impulzoch v uliciach zažne v tele pálivé svetlo hlad. A my podvedome zamierime k tradícii. Do reštaurácie Zapiecek, kam evidentne mieria všetci. Čakanie na stôl som v našich končinách veru nezažila. Ide to však celkom rýchlo a po chvíli vieme, že to vyčkávanie stálo za to. Zajtra si vyčkávanie zopakujeme, pretože sme vytrvalí a obaja máme radi dobré poľské jedlo. Kyslá ražná polievka s chrenom je skvostná, trávová Zubrowka hrejivá... Po zime, cestovaní a chôdzi s ťažkým batohom na chrbte zostala len matná spomienka, pred nami už totiž rozvoniavajú čersvé smažené pirohy plnené hubami a mäsom. S kyslou smotanou chutia dokonale. Už menej dokonalá bude chuť odtiaľ odísť. Chceme však ďalej, poddáme sa teda myšlienke bojovať s batohom na chrbte a s toutou výzvou vyrážame do ulíc.
Slnko sa poberá k západu, kým zaľahne a vystrieda ho mesiac, prejdeme na druhú stranu mesta. Visla miestami až besne rýchla, široká, nekonečná tam kdesi na dlhokánskom moste na dva svety Varšavu rozdelí. Zo starých farebných stien čarovného starého mesta opadá posledná varšavská spomienka a my sa v tej chvíli na jej opačnej strane nájdeme. Odvrátená tvár, tá druhá, menej obľúbená strana mince dá každému mestu nový rozmer, preškrtne jeho zdanlivo jasnú poetiku, trochu roztrasie možno až veľmi presný výraz. Jeho krása v celej doterajšej vznešenosti zrazu zovšednie, možno až ľudsky scitlivie, získa úplnú, a teda i nejednoznačnú podobu. A mne sa v tej chvíli akosi uľaví. V trochu ošarpanom údolí s názvom Praga-Poludnie hľadáme svoj malý hotelík. Kráčame dlho, cestujeme v čase, nielen v priestore, a páči sa nám to.
Silvestrovské stmievanie, rýchly nákup v potravinách a tanečné etudy v hotelovej izbe. V tej vedľajšej rytmy iné. Čipsy, ružové šumivé víno. Za oknami výdatné delobuchy. Ohňostroj tri hodiny pred polnocou, výdatná hluchosť rána bude odpoveďou tejto noci. V mojej hlave však staronový zvyk, silvestrovsky pračudesná potreba filozofovať. Keď sa na mňa číselný koniec rúti, dávam si občas stále tie isté otázky. Treba si zopakovať, prečo je človek tu a robí to, čo práve robí. Odmieta, do čoho sa mu nechce a odkladá do dvetisícosemnástky výzvy minuloročné i tie staršie, možno už temer zabudnuté. Silvestrovský večer je jedná hustá farebná hmla, z ktorej sa kdečo dávne odložené, uzamknuté vyparí.
Novoročné predsavzatia sú hlučné ako bubon. Krátko po polnoci znejú v ušiach jasne. Aspoň na chvíľu im verím a potom sa ten hluk zas kdesi záplave mnohovrstvého ticha, v zabudnutí vytratí a ja sa budem tešiť na cestu životom, čo vedie zo dňa na deň, z včerajška do dneška a kde zajtra je tou najkrajšou výzvou života.
Novoročné ráno. Posilvestrovské ticho, farebné papierové, ohňostrojové i (temer) jedlé spomienky na chodníkoch. V parku ešte trochu vyplašené vtáky. O čosi menej plaché veveričky. Tie tuším pojedali s oslávencami čipsy, akosi odvážne skáču ľuďom priamo do dlaní. Jedlo je výzva, ktorej sa ťažko odolá.
Objav dopoludnia. Cvičisko v prírode, dobrovoľná mučiareň. Ten balíček čipsov nestačí rozchodiť, vravíme si a vrháme sa na stroje. Zápas s vlastným telom zvládam s nadhľadom. Ak presne viem, kedy prestať, platí to predovšetkým pri cvičení.
Ticho novoročné. Z mosta dokonalý výhľad na rieku, mládenca s mobilom v ruke a obliehajúcim veselým psom. Zvláštne tmavá voda, odraz nemej ťažkej oblohy, čo slnku znovu šancu nedá. Novoročná výzva prežiariť svet zhasne cez deň v sivej, aby zas svetlom v prítmí večerných ulíc bola zachránená. A na koncoch, na tých niekedy najviac záleží.
Poslednú šancu zahnať hlad dostane zapekanka s hubami a syrom, zaleje ju priemerná káva, zachránená mliekom a cukrom a celé to napokon krásne zachráni karamelový koláč. Skvelá bodka posledného dňa. Vyrážame do stmievajúcich sa ulíc plných iluminácií, aby bolo práve svetlo tou najžiarivejšou spomienkou na naše tri dni vo Varšave.
