nedeľa 26. augusta 2018

Nebo nad Užhorodom

Položím občas pred seba také malé cestovateľské sústo. Niekto prejde s batohom polovicu Ázie, niekto za deň prešmykne s údivom skrz dieročku veľkej Ukrajiny. Dala som si pred rokom záväzok, že budem každé leto krok po kroku spoznávať krajinu našich východných susedov. Začalo sa to celé minulý rok nákukom do Užhorodu a pokračovalo minulý týždeň jeho bližším poznaním. Tentokrát som jazykovo vybavená, ide so mnou rusky a maďarsky hovoriaca priateľka Tánička.

Za horizontom začínajúceho nezáujmu, zato krásnych výhľadov počas cesty autom stojí nenápadná colnica neznámeho východu, hranica medzi "kde nič nie je" a "ani tu nič nie je". Pohraničná dedinka Veľké Slamence. Parkovisko a za ním cintorín. Obsadené, preplnené. Temer bez miesta, to buď dnes už skoro ráno všetci odnikiaľ šli ďalej než nikam, alebo ktosi veľký tu umrel. Pohreb niekoho v krajine ničoho, kde na počudovanie nie je ani len cintorín umiestnený poeticky na kopci. Tu vôbec "postrádame" kopce, tu poetika umrela dávnejšie než sa zrodila. Na tomto mieste bez konca panuje krutá existenčná próza pohraničných obyvateľov východného Slovenska. Autá bez života, zaparkované, mĺkve, kozmopolitné zastúpenie Poliakov, Čechov, Slovákov dopĺňa nemecká ešpézetka. Aj zaváhame, či nebudeme dlho vystávať v tom medzinárodnom rade ľudí, kultúrny šok však nenastal. Na zobúdzajucej sa hranici stojí jediná rodina. Neprebudená, mĺkva. Ešteže máme jedlo, poriadne dva krajce chleba s maslom, so šunkou, syrom a paprikou. Cherry paradajky v igelitovom vrecku. Zašuštíme im tu do ticha. Kým odbije ôsma hodina a nastúpia uniformovaní colníci do práce, naraňajkujeme sa.

Z domu vyrážame krátko po siedmej. Vyprevádza ma mama, ktorá napriek skorej hodine napokon vždy vstane, aby tomu, čo odchádza, nebolo smutno, aby mu popriala šťastnú cestu, aby neopúšťal brány domova sám. Ako posledná zaznie už v tej chvíli uletená veta: 
"Neže sa budete hádať s colníkmi!" Expresívny výraz, pôvod, dôvod, ale i obsah vety pobaví predovšetkým pri prechode slovensko-ukrajinskej čiary. Pokojné miesto temer bez ľudí. Tu v tomto rozospatom svete sa predsa nemožno škriepiť.  

Po kontrole bez drámy sa pred nami zjavia rozostavení páni. Opierajú sa o svoje tátoše. Taxikári. Sadáme do staršieho skúseného auta k pánovi v tielku. Začína rozhovor, ktorého tému netuším. Prebieha v maďarčine a tam som ja stratená. Takže nie ruština? Prekvapenie dňa.
Polhodiná vyhliadková jazda vidiekom a krajinou, ktorá nápadito pripomína tu našu končí na veľkom preplnenom parkovisku v Užhorode. Vystúpime z auta, ktoré tu na nás počká. Prekvapenia budú asi pokračovať. Máme osobného taxikára, ktorý bez nás u Užhorodu neodíde. Je po pol deviatej. Prejdeme cez most na druhú stranu, do starej časti mesta, kde budeme do večera hľadať povôd a smerovanie miestnej kultúry. Žltá katedrála na kopci napovie, odkiaľ prichádza svetlo, ako silno aj kam vietor fúka, posvätné miesto s atmosférou, zvony duchovného ticha. 
Prichádzame k užhorodskému zámku. Prehliadka exponátov rôznych oblastí vyvrcholí niekde tam, kde to budem najmenej čakať. Stalo sa. Pamätám si z neho mnoho krásneho, ale i bizarného, smiešneho, smutného, hlavne vypchaté zvieratá v tej najlepšej forme. 

































































Krajina nepresvitá, prebíja sa pomedzi budovy kdesi tam, ďaleko za Vihoraltom, do malého výrezu mesta, ktoré okúzli ľudí, čo len zriedka dajú na prvý dojem. Ľudí, čo potrebujú hĺbky, a preto ich hľadajú i tam, kde iní nevidia temer nič.
Satelitné taniere svietia vždy najviac v chudobných oblastiach, aby vyrovnali deficit čohosi, čo nedokážeme či nechceme jasne pomenovať. Tie kontrasty mesta s dušou rozospatej histórie vidím však čoraz menej rozmazane. 


Skanzen. Krásne miesto uprostred zelene, víťazný modrý domček v ňom a zväčša pozatvárané dvere. Nepochopenie a rozčarovanosť z toho, že sme nakúkali zväčša len skrz okná, v "miestnom" drevenom kostolíku kultúrne vyvrcholí. 


























































Skromný byt učiteľa, obraz skutočného celibátu hneď naproti triede, kde sedieť v laviciach bolo zrejme tiež dokonalým dennodenným trestom. Mňa školy vždy fascinovali, ale takto, školou presiaknutá a temer v tom drobnom priestore učupená, by som bývať nechcela. 























































Tradičný obed po kultúrnej vzpruhe uprostred slnečného leta. Dávame si boršč, po ňom pirohy. Káva v hipsterskej kaviarni Byron je krásnou bodkou za náhlym nákupným ošiaľom v talianskych butikoch, za našou poznávacou seansou v meste, ktorému už azda o rok dám znovu ďalšiu šancu .

Náš osobný taxikár čaká na druhej strane rieky. Posledný nákup v malých potravinách uzavrie ukrajinskú časť nášho výletu, pred  colnou kontrolou si upravíme tašky, účesy a pripravíme pasy, pečiatka v okne len zľahka zacinká. Prichádzame vyštavené k autu, už na trochu vyprázdnenom parkovisku, kým vyvetráme celodenné teplo v aute, užijeme si záber s vyhliadkovou vežou v kukurici a dáme sa na jazdu domov. Míňame pod hrozivým nebom miesta, ktorým búrka umyla chodníky i nohy, polámala stromy a vysmiata zmizla zase v diali, križujeme zákruty nepoddajnej pyšnej a nekonečnej Východoslovenskej nížiny. Doma zas iné prekvapivé ticho,  ani náznak vlahy, trochu nám už chýba tak dlho očakávané dažďové finále. 











































streda 1. augusta 2018

Zápisky z cesty po severnom Taliansku III (Lago di Garda)

Stráviť štyri dni horúceho leta vo Verone, to snáď každý vodný živočích rýchlo vzdá. Ušli sme k vode hneď druhý deň nášho veronského pobytu. Vďakabohu, prvá výhoda nášho bývania na periférii. Blízkosť zastávky na trase Verona - Lago di Garda. Ideme vymódeným klimatizovaným autobusom, harmonikou, čo vezie pár nadšencov k vode, čo stojí pod každou vŕbou, čo uviazne v zápche a my sa s dobrým polhodinovým meškaním dostaneme do mestečka Garda v hlbokom čase obeda. Smerujeme nat pláž. Pod olivovníkom sa práve k odchodu zberá celá rodina plážovníkov. Hádžeme ešte na nevychladené miesta svoje podstielky. Hneď vedľa nás pribudne celá rodina. Tu sa do tieňov stromov vmestia všetci. Nie je čas riešiť súkromie. Vyplavkovaní sa vrháme do kvapaliny, čo svojím zjavom pripomína more, je rovnako nekonečná, rozvlnená, priesvitná, tyrkysová a príjemne studená. Ponáram sa do nej celá. Po vynorení ma prekvapí príjemný pocit na tvári, v očiach, v ústach. Je sladká. I vodné zverstvo vyjaví pravdu o tejto vode. Jazero, čo sa tvári, že je morom a v ňom plávajúce labute a kačice. Žiadne more, soľ, obrovské biele škriekajúce čajky. Len plachetnice, cikády a vôňa borovíc pripomína prímorské oblasti. Od mora sme už však pekne ďaleko. Voda nás pohltí, pocit hladu, myšlienka na jedlo sa na pár hodín stratí. Vnímame tie množstvá, tie väčšiny tunajších sú pri mori, v krásnom poloprázdne sa tu budeme chvíľu prevracať ako jašterice na vyhriatych kameňoch. 
Keď udrie štvrtá hodina, začína sa okolie vody zapĺňať ľuďmi prichádzajúcimi naľahko. S uterákom cez plece, v žabkách. Domáci po práci, čo sa chcú v jazere schladiť. Čas, keď sa my začneme vytrácať a hľadať si miesto v meste pre gurmánske zážitky. A že ich Garda ponúkne hneď niekoľko...










Silnými dvomi gurmánskymi chodmi uzavrieme prvý deň. Po mušliach odvážneho Adulta a mojej obligátnej pikantnej pizzi s výhľadom na nekonečná nám príde do cesty štýlová cukráreň s neodolateľne farebnými kúskami za sklom. Vyberieme si dva najkrajšie, jahodovo ružový a pistáciovo zelený, utopení v komplementárnych farbách slintáme cestou z cukrárne a v zápätí obsadíme drobný starý, patinou počmáraný stolík pred výkladom. Cítim za sebou tie farebné pocukrené nekonečná a zatiaľ si zblízka užívam svoj pistáciový dezert. Je víťazným sústom dňa. Lahôdkou, čo nepotrebuje žiadne potom. Vlastne nemám slov. A ešte netuším, že už zajtra to v Sirmione vyhrá zmrzlina.

Sirmione, zmrzlinový raj. V starých uličkách mestečka s atmosférou snáď líže úplne každý. Cesta sem bola priam víťazná. Žiadna zápcha, autobus s o čosi priaznivejšou teplotou ako je tá telesná. Klimatizácia funguje predovšetkým v jeho prednej časti. Premiestnime sa tam. 
Na mieste svet minulosti. Prastaré budovy, kostoly, dvere, výhľady. Nové podoby nekonečna. Krása, čo nevie prestať. A predsa zastane, keď nájdeme svoj plážový raj pod skalami, na skalách. Cítim sa ako v kúpeľoch. Nikdy som v žiadnych nebola, ale takto nejak si predstavujem staroveké verejné kúpele. Príjemná teplota sála z okolitých kameňov, protikladom čoho je voda, svieža, studená tak akurát, že si v nej vlastné teplo nepostrácam. Okolité ticho, nádherná zeleň v úpravách, ktoré naše mestá, parky nebudú snáď nikdy poznať... Iná kultúra, iné zážitky. Autentické gestá miest, uličiek, okolitej prírody. Ponuky, ktoré nemožno odmietať. Chytať sa krásy zľahka a držať ju za chvost sa nevypláca. Utečie aj s podstatou a vy sa zostanete otrasení len hlúpo čudovať. A možno sa už nepohnete z miesta. Ja z takej krásy v sebe nechcem mať. Chcem byť ňou vyplnená, a preto neprestávam tie jej tajomstvá skúmať, približovať sa, dotýkať sa jej celá. A keď sa naplním, pôjdem zas dušu kamsi inam vypustiť, aby bola znovu raz, i keď už ináč, hladná, dychtivá, prijímať ďalšie krásy pripravená.

Nezastať, kráčať, ísť, stretnúť tam kdesi svoje nové ja, pozdraviť samu seba na ceste, ponoriť sa do poznania sveta a seba v tom svete navždy niesť.