Dopitá nálada. Dnes nostalgicky zachmúrenej Prahe za oknami vlhnú sivé opuchnuté oči. Nedospala letné noci a teraz sa bojazlivo slamky chytá. Po siedmej ešte unavená žmúrim. Ranné stretnutie s dušou blízkou, s mladou letuškou, čo prišla zďaleka, rozprúdi spomienky. Priateľský rozhovor a mnohé spoločné naladenia pri káve položia predo mňa fakt, že z bývalých študentov sú dnes mnohí moji priatelia. Myslím na svoje učiteľské začiatky, na východ a moje leto tam. Na celé to predtým, kým prišla pražská realita.
Zajtra bude všetko inak, zajtra sa dotknem brány školy a vysmiata otvorím (v sebe) ďalší školský rok.
Zajtra bude všetko inak, zajtra sa dotknem brány školy a vysmiata otvorím (v sebe) ďalší školský rok.
Myslím na skoré rána, keď som sa prebúdzala spotená. Na rodičovský dom, kde syčí teplo ako rozpálená sauna a kde prežiť možno len vylihovaním na dlažbe v obývačke. Ležím a nechám sebou prejsť to večne hľadajúce ja. Počujem, ako v záhrade nahlas praskne kôra dospelej jablone. Zatúžim dospieť tiež, no moja koža nezapraská. Dlhé pokrútené uličky v zemi podo mnou. Detské sny. Moje leto tam, kde nič nie je hľadá vzdialený horizont zajtrajšieho rána. Krajina s hlbokými koreňmi. So zrezanými stromami, už temer bez topoľov a dnes tak nekonečne pustými poliami, s preriedenými lesmi, s myšlienkami vtesnanými do predsudkov obyvateľov temer vyľudnených dediniek, s rozbitými cestami, s mestečkami zbavenými minulosti, bez starých budov, ktoré by na nás dýchali svoje príbehy, ich rozpačité atmosféry a s námestiami takmer bez zelene. Mestá, ktorým minulý režim zbúral všetko kultúrne a ktorým tento režim odmieta novú šancu dať. Záujem vtlačený do obrovskej žmurkajúcej televíznej obrazovky už i tak beznádejným kultúram výraznejšie zbohom dá. Ako pár rokov televízne negramotná krútim večer pred tou mediálnou mašinou nechápavo hlavou. Asi nerozumiem. Asi už ani nechcem...
Lokálna epidémia osýpok a vďaka nej zatvorené kino, jediná šanca malomestskej kultúry. Najväčšia televízna obrazovka v dedine zabliká krátko po polnoci, v susedstve nastane náhle bdelé ticho a moja zažatá lampa bude na chvíľu posledným svetlom, posledným znamením tvorivého nočného života. A šancou kultúrne žiť nielen pre komáre.
Leto na Zemplíne. Naskakuje mi husia koža pri myšlienke na dobrodružné detstvo s nohami v studenom potoku, a to i napriek faktu, že tu teraz celé dva mesiace vládli nadpriemerné teplá. Dnes sa už priemer nenosí. Vždy, keď sa na leto vrátim domov k rodičom, spomínam, aké to pre mňa kedysi bolo a aké to už dnes nevie byť. A predsa, pohltená nostalgiou, uvedomujúc si komfort okolitého ticha, prežívam na východe pokojné, tvorivé, krásne letá plné návratov. Nepokosená záhrada je mojou krajinou, voňavou prírodou domov, v ktorom rozkvitla moja (zatiaľ jediná?) puberta.
Poznanie seba je vždy cestou návratov do detstva, k rodičom, k ich životom počmáranej zvráskavenej koži, k ich akejsi spoločnej duši, k môjmu (pra)dávnemu ja.
Po záhrade behám bosá, zbieram okolité plody, ovocím sa prejedám, v bazéne ponorená kopaním a špliechaním odháňam besné osy, v zápätí, keď ležím mokrá v tráve usmievam sa, že okolo tak náhle všetko zhaslo, zvieratá sa tesnia v maštaliach, naša slepačia família v kuríne, že zrazu nastalo ľahké letné podvečerné ticho, že v bazéne ešte pred chvíľou tak veľmi živé osy utopili svoje životy a ja ich ráno budem do sitka znechutená zbierať.
Cítim vo svojej krajine vietor. Vliezol do voňavých maminých šiat a rozhýbal mojím smerom svet, čo šiel presne naopak. Na chvíľu zastavený čas. Nehybne zelená voda opusteného bazéna, v nej malá bodkovaná lopta a plávajúce mŕtve osie telá, horúci dych unaveného Cédera, čoraz dlhšie tiene pod lieskou, večer a nečakane rýchla tma, o čosi chladnejšie rána. Prudké svitanie na konci leta je predzvesťou skorej jesene.
Nastavujem svoj život na nové začiatky, budík už celý posledný týždeň zvoní o siedmej ráno a ja vstávam skôr než zmizne z hlavy posledná rozospatá fantázia. Blúdim po izbe s ceruzkou v ruke a zapisujem sny. Kreslím. Chcem si ich pamätať, boli celé leto také farebné. Mám pri posteli malý tmavomodrý zápisník posypaný hviezdami, doň všetko ľahko zabudnuteľné ukladám.
Zdanlivo nekonečné farby teraz vystriedajú zachmúrené dná, z ktorých budem chcieť prirýchlo vyskakovať. Odraziť sa chce však rozvahu bohov a odhodlanosť detí a pýtať sa, či ich v sebe ešte mám, nie je čas. Čas si totiž privstane temer vždy a ja ho potom pol dňa naháňam, aby som mu napriek prehrám zmierená každý večer ruku podala.
