Život v kufri

Z otvoreného kufra na mňa civia rozhádzané šaty. Plavky, sandále, rybky. Vône mora sa neviem zbaviť. Je nedeľa (vraj pre smútok ako stvorená) a ja sa nedokážem vybaliť. V pondelok v noci som sa vrátila od Azuráčov, otvorila som kufor a dodnes s ním nepohla. Nemožne vylihujem, posedávam, váľam sa. Zdanlivo(?) stratená čítam príbehy iných stratencov. Len kamsi patriť, zaradiť sa, nájsť zmysel v tom, čo zmysel nedáva a zostať tak. Zbytočne neťahať za sebou vlastnú minulosť. Vyberať si z nej napokon len tie pekné, únosné, znesiteľné spomienky. 

Tŕpne mi ruka. V podopretej hlave čoraz menej svitá. Čítanie odkladám a ležím nehybná. Zas. Sledujem život v kufri. Odtlačky morskej soli na plavkách, šatkách, tričkách pomaly hynú v praorganickej suchej sprche izbového prachu ... Bez slnka sú tieto dni. Bez slnka i moja životaschopnosť. 

Stojím pred zrkadlom, sledujem, ako zo dňa na deň čoraz viac blednem, ako sa pomaly stierajú rozdiely medzi "pod bikinami" a "mimo bikin". Opálenie zmizne omnoho skôr ako spomienky. Bojím sa jedného, že si raz nespomeniem. Tragédia človeka spomínavého. Spomínam preto ostošesť. Nepoučiteľná zostávam zatvorená v kufri, kde dýcham staré príbehy. Kde mi hlavu podopiera starý dáždnik, kde medzi kolenami suším spotené ponožky a kde váhou svojho tela nadrobno jemne meliem maslové sušienky. Zalievam trvanlivým mliekom a trúsim raňajkové nezmysly. 

Dobré ráno, nedeľa!

How to be nice in Nice

Mačkám tubu krikľavej tyrkysovej vodovky do indigovomodrej tmy. Nie som na papieri, letím nad morom. Pristávam, dolietam. Je pondelkový podvečer a mne sa vôbec nechce smiať. Hotel v centre Nice páchne po plesni. Plesnem presne dvakrát a zlý pocit sa rozplynie. Zelený chlieb z kuchyne ho(s)tela sa rýchlo stratí a vzduch chytí nový šmrnc. More mi zavonia. 

Šmykľavé päty, pocity nerovnováhy s rozmačkaným záverom. Odtlačky kamienkov v koži na zadku. Na lýtku, lakti, na stehne. Liečim ich morskou penou. Suchý kašeľ mokrým kloktaním. Obsah soli zvýšený o sto percent. Budem ako dobrá domáca vyúdená slanina. Aj farebne sa začínam podobať. Mastná dvadsiatka nestačí chrániť, čo sa zachrániť nedá... Škvarená som, ja, ľahkohnedá oškvarka. 

Presvitajú cezo mňa. Sú dvaja. Sme traja. Bojíme sa spolu tmy, visíme na sebe, zúrime, keď nie sme aspoň chvíľu sami. Trpíme svoje maniere, hryzieme si do jazyka, keď nám čosi nesedí, sedíme na vlastnej úprimnosti, keď máme svoj deň. Každý z nás inokedy. Trochu zvláštny dnes. Nikdy nie naraz, aby to získalo punc ešte väčšej zvláštnosti. Aby tí dvaja mohli zhrozene a triezvo pozerať na ten tichý pokles ducha. Na to slovo, čo sa predralo. Na ten úsek vytrhnutý z kontextu "normálnosti". Priateľstvo. Divé, úprimné, melancholicky veselé. To naše. 

Strávila som nádherných sedem dní s dvoma najkrajšími ľuďmi. Aj keď sme mali občas tmu, svetlo (za)presvitalo. Jasne, dožlta. Nedalo inak, rozosmialo nás. Napokon vždy.

Za umelými mihalnicami vždy trčia unavené oči. Trochu klipkajú, trochu slzia. Niekedy sa prebúdzajú zlepené. Obsahujú množstvá červených tenkých cestičiek, čo nemajú smer. Len odkiaľsi idú. Nikam však nevedú. Také sú aj naše predsudky voči iným kultúram, krajinám. Prijímala som máločo. Nechápala postávanie zgrupených černochov, moslimov, cigánov. Vonku tma, v ich tvárach tiež. Nazdávala som sa. Dívala sa im do očí, či zbadám tú ich nestráženú divokosť. Divoké som však mala len sny. 

Nice si stráži tú svoju zaprášenú majestátnosť a zastiera ju novým neporiadkom. Aby tam náhodou neprišlo ešte viac "náročných". Zbohatlá pravá strana verí tej chudobnej vľavo len ťažko a hotely temer natlačené do mora pozdĺž promenády netušia vôbec nič. Niektorí z turistov dovolenkárov ani len neopustili pláž. Iným neustále behali po rozume cesty. Do Saint Tropez, Monaca, okolitých dedín, hôr, skál, do svetlých víl nad mestom. 

Azúrovo nezúrivé dni som mala. Z vrecák sa mi sype soľ a vo vlasoch mi tuhnú južnoteplé spomienky plné ajrodynamických kamienkov, na ktorých sa trpiteľsky plážuje a tej najkrajšej zúrivo modrej vody. Ukloktaná, vydýchaná. Navrátená som. 

Zavesení sme

Dlhé dni naboso. Starodomá už tretí týždeň. Bojujem so sebou o čosi menej, tvorivá som len zľahka, a to hlavne nadránom. Plaším po záhrade sestrino učenlivé zvedavé dieťa, vyzúvam topánočky a zachraňujem jej prvé pľuzgiere "bososťou" v prírode plnej včielok, tŕňov a mačacích, psích a kačacích výkalov...  Umývam, čistím drobné chodidlá každú chvíľu, cítim sa záchranne, a pritom už tuším, že zachraňuje predovšetkým ona mňa. Svojou veľkopelou malosťou, svojou nezdobenou naivitiou, tým svojím malým ja. Bežíme pomedzi kapusty, tlačím ju vo fúriku, ona sa dodivoka smeje slobodná ako nevesta hôľ, aj keď ešte ani zďaleka netuší, čo také nevestovanie obnáša. Jej prvé cesty ju dvíhajú nad zem a pomaly bezpečne za ňou kráčam i ja. Sem-tam dosť výrazne skáčem. Zreteľne obézna i pompézna antilopa som. Ale verím si. Lev nechytí ma.

Deň za dňom. Raňajky na záhradnej hojdačke pod veľkou lieskou. Poludňajšie driemoty v bazéne, kvikot vyspatej duše z kočiara. Som hore, poďte si po mňa, budeme sa spolu hrať.

Beží mama, beží babka, bežím i ja. Postrácané nervy to dieťa v nás pozbiera. A cvičí. Ako koala nežne povieva zavesená na mojich stehnách a nenechá sa odradiť ani ráznym: "Zlez!"

Zrazu mi všetko dôjde. I ja detsky zavesená som. A kto nie? Vešiame sa ľuďom na duše. Celý život v snahe byť samostatní radi púšťame to svoje polovičné ja do "neznáma spriaznenosti" milovaného, pri ktorom sa každá nepochopená infantilnosť stratí. Bezvýznamne vyzrie v bezpečí dospeláckej formy odmietnutia. To krátke "zlez" totiž odkrýva jediné. Túžbu po návrate.

Som. Sme.