Menej už nie

Milujem sobotnajšie noci. Tá nahryznutá a rozpoznaná chutná náplň víkendová, s vôňou koláčov a čerstvo zavarených uhoriek. 

Vraciam sa od priateľky s hlavou naklonenou k nebu. Cestou sa vo vlastnom bytí stratím. Započaté interpretácie záhadných pohybov medzi svetelnými zjaveniami nočnej oblohy a rozbehnuté temer metafyzické pravdy zosta(r)nú nedoriešené. Raz a navždy už iba tuším. Inak ani nemôže byť.

Je pozdný večer, pouličné svetlá zhasli, život dediny tiež, oproti včerajšiemu búrkovému blúzneniu akýsi nerušený pokoj. Hojdám svoj svet na zavesenej lavičke a cítim sa omnoho ľahšia než posledné dni. Nohy vo vzduchu, vietor vo vlasoch. Klišé, čo dušu pohladí v prvom pláne. Dívam sa na jasnú krásu  temer čiernej poprepichovanej tmy  a stovky rozfúkaných ciest po nočnej oblohe. Hviezdy bytostne blikajú, planéty inokedy nehybné tancujú teraz odušu. Vesmír na spadnutie. Nízko je. Klesá, dnes sa na mňa celá tá žmurkajúca klenba rúti. Stovky hviezd ako kúsky puzzle trochu neisto zapadajú do megacelku. Ako makronka sedím medzi týmito svetmi stlačená. Zospodu chladí rosa, z neba mi do úst padajú gumové slony. Zjavenia s javorovou príchuťou. Kdečo sa vo vzduchu na jedlo zmení. Hmyz dokáže byť v týchto tak málo transparentných tmách obludne veľký a môj strach ešte o čosi väčší. Držím sa operadla ako kliešť. Na chvíľu sama hmyzom som.

Milujem život, seba v ňom, a to i napriek tomu, že práve začala mnou tak málo obľúbená nedeľa. Cítim sa ako blikajúca hviezda uprostred sobotnajšej noci, trochu rozmazaná časom, trochu rozmazaná pohľadmi tisícky svetiel, čo dotkli sa ma dnes. Zľahka len, skrz prsty sveta nado mnou dotýkam sa svojho neba. 

Menej už neviem a viac mi netreba.