Papierová duša, priveľmi krehká v tom veľkom tele. Skriňa plná šiat s príbehmi. Dnes akosi pokrčených. Hlava plná zasunutých šuplíkov. Nazerám do nich, no vidím len biele zahmlené "prázdna". Popísané listy z mojich denníkov sa do strán rozutekali. Zostávam prekvapená nestranne stáť.
"Zmlkni, žena zhrbená, vystri sa, duša telom obnažená! Tvár všetko prezradila.V priesvitnej polopravde tu celé dni sedíš. Si azda vymyslená? Si živá? Si tvor? Tak tvor, čo duša piští, že chce vytvoriť." Počujem z útrob hlavy. Hlavou som. Dnes zo srdca tu tak málo.
Ticho, o čosi väčšia tma. Mesiac na ústupe, stíchnu postupne všetky rozvášnené tvory.
Vidíte všetko to, čo vidím ja? Alebo každý z nás vidí niečo iné? Azda je tých odlišností medzi nami stále dosť. Takú, ako som ja, by som stretnúť nechcela. Už takto mám dosť.
Začnete visieť na sebairónii. Dôjdete domov, rozsvietite nočnú lampu, aby ste si pripomenuli tajomstvá vlastnej izby, aby ste s úsmevom sledovali prudký pohyb tieňov prekvapených bytostí, aby tie tiene dokonale padli na všetky úkryty, opatrne rozoznávate hlavy škriatkov podvankúšových. Tiež ich máte tak veľa? Tých vankúšov, nie škriatkov. Predtým, než zatiahnete záves ochrany súkromia, budete spoločenská. Obzriete si telá v kanceláriách redakcie naproti. Nehybné hlavy, pred nimi žiarivé svetlá, obrazovky, tiché aury kancelárskych krýs. Vyberiete si jednu a prihovoríte sa jej. Veziete sa po prúde vlastných slov. Pritom hovoríte jedine so svojím odrazom v okne. Nastavení na expresívne výrazy vediete bohatú dišputu. Niet sa za čo hanbiť.
Hovorím nahlas. Ani tá v okne nezaostáva. Je to (ne)vyrovnaný boj. Spolu sa smejeme, proti sebe kričíme, akosi naraz zvyšujeme hlas, krútime nechápavo hlavou, krčíme čelá, dvíhame pochybovačne ľavý kútik uhýbavo hľadíme narovnako. A na konci zistenie dňa, Bože, ja hovorím sama so sebou. A čo je najväčším prekvapením, ja vôbec nie som prekvapená.
Teraz a tu možno menej farieb mám a žijem vo väčšej tme ako ponúkajú všetky reklamné svetlá, média mienkotvorné, krikľúni televízni, čítam s lokálnou lampou v posteli, ale to drobné svetlo, čo umožní rozoznať, kde je čo, je mojou nádejou, že takto to stačí.
Nekráčajú nádej a naivita po tej istej ceste? Kde sa rozídu? Ako rozoznať, za ktorou z nich ísť? Za čím ísť? Kam teraz? "V prdeli" je plno.
Dnešná tma je ako sen. Hrozí jej prebudenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára