Obludné tiene ošarpaných stien pražských kaviarní sa na mňa valia, popíjam v ich prítmí jednu šálku kávy za druhou, zapĺňam v nich stránky veľmi voľným veršom, poéziou, čo odvracia tvár od skutočného umenia, čo sľubuje kresby nové. Návraty. K snom plným prírody živej, zvierat a vlastných nôh zamotaných do bujnej zelene, s hlavou uprostred lesnej tieňohry. Áno, v lesoch som vyrástla a dnes je zo mňa povaľačský kaviarenský typ. Prírodu vídam v parkoch. Preto sa z nich vraciam nenasýtená.
Kedysi som mala hlavu plnú princezien a barbín, dnes tisnem svoju tvár, celú bytosť k telám rýb, lišiek a vlkov. V ich blízkosti som ako dieťa žila, no nezaujímali ma. Papierovo nie. Kreslila som ľudí. Spomínam si na zošity plné portrétov dokonalých žien. Mali okolo tvárí bujné rozmotané klbká vlasov. Ľudské chlpy, čo menia charakter hlavy zdanlivo beztvarej.
Hranice. Pod ceruzkou a štetcom sa všetky rozplynú. Čas tu nemá viac svoj priestor. Čo si pýtal, odo mňa nedostal. Nestíham celé roky. A tak už len veľkoryso čuší. Zastavujem sa či stále idem? Sedím nad skicárom prázdnym, bdiem, kým otvorím oči, mám pred sebou príbeh nejasný. Náznak. Sen. Tvorím. Svetlá vrážam do tvárí a tiel, skepse tme radím vytrvať, tuším, viem, dramatickosť sa dostaví.
Celkom chcem časti ukázať. A časti spojiť do celkov. Vidieť celkovo. Zanechať tie nejasné veľké veci budúcnosti, bohato zdobené drobnosti vlastných snov, nemiešať ich s čiastočkami minulosti, len proste ísť. Jedného dňa možno prestať bude treba, ale dovtedy zostávam ponorená. Plávam neisto. Hodená dávno, avšak raz azda rybka smelá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára