Mám blok

Mám blok. V krku sa mosty do seba opreli a väzy ako zmrznutá žuvačka trčia medzi nimi nehybne... Sedím na gauči. Nahriaty vankúš pod hlavou. Cezo mňa dve deky. Dotýkajú sa jedna druhej ako zatiahnutý záves. Ako tá intímna dvojica lemujúca okno bez slov. Dnes nečakané teplo v byte. Dvadsať stupňov. V hlave príbehy dvoch pešochodných cestovateľov. Afrikou prešli. Hladom tiež. Po ďalšej dobrodružnej ceste túžim. Ešte o čosi odvážnejšej ako bola tá posledná. Hladná som. Ísť. Za krásou kráčať sa mi zachcelo. Hľadím na svoje otrhané topánky. Premočené sa túlia k miestnemu ohrievaču. Mestská sivohnedá mľaskavá zima, na podrážkach odraz môjho mesta. Tečú spod nich v plnej kráse roztopené vinohradské chodníky... 

Mám blok. Nepíšem, len myšlienky dneška zliepam dokopy. "Blogujem", som in. Podobná svojim obrazom visím zo steny. Som plná tyrkysových odtieňov, zelenej a modrej denne úctu skladám. Maličká ozdoba. Každý obrázok ju má. Jedna stačí. Neviem sa tých drobností vzdať. Stojím za každým detailom úplne nahá. Maľujem skrz ne svoje minipríbehy. Vyháňam vlka do hôr a ležím potom v tom prázdne bez slov. Alebo nehybná sedím na skale v objatí tajomne kovových skál. Temné sú. Magicky naklonené k tme. Noc blízka. Noc plná čakania. Trochu útržkovitá. 

Mám blok. Odoženiem ho, v zápätí však pozvem späť, pretože na každom návrate "sakra" záleží. 

Dnes vonku ktosi zase práši sneh. Ja v izbe cukrom posypujem obrusy. Tieňujem svoj posledný sen s rybou. Skicár nový, ceruzka ešte americká. Stará. Šesť rokov čmárania, zo sady niekoľkočlennej zostala posledná. Šetrila som si ju. Dnes už nebude ušetrená. 

Varím si vodu na kávu. Štyri minúty a pol tej ďalšej vo french press kávovare. Vyluhovaná, tuhá, zobúdzajúca. Pijem ju po dúškoch. A medzitým tuky vypekám. Posledné sušienky vznikli z môjho ľavého boku. Kokosového, čo vonia ako bravčová masť. Zvláštne chute exotika tých megaorechov ponúka. Výsledok vyzerá. A chutí! Len zľahka zahryznem, posypem cukrom výstrih tričkový a zalejem sladkosť vanilkovú teplou kávou. Čiernou ako Afrika. Ktovie, možno raz prejdem vysoko položenou etiopskou plantážou a ochutnám kávu v kolíske jej zrodu.

Dovtedy budem Afrike ďaleká. K sebe však azda stále dosť blízka. Vám nie veľmi vzdialená. A taká svoja. Bez blokov. S blokmi. S blogom zanedbaným, čo práve dýcha zhlboka.