https://www.youtube.com/watch?v=y8yvnqHmFds
Je utorok večer. Dnes žiadne domáce úlohy. Setra sa vo vedľajšej izbe učí. Čmára po skrini, nahlas si opakuje učivo. Recituje básničku. Čochvíľa príde za mnou, nech ju preskúšam. Nebude vedieť nič. Zase ju vyhreším. Moja učiteľská chvíľa vytúžená. Ešte mám pár minút pre seba. Najradšej takto som, v izbe sama, kým všetci kdesi potichu svoj život žijú, bezpečne blízko za stenou.
Bola som málo hlučná, zato hudba u nás doma znela vždy nahlas. Najčastejšie otcova Hegerka. Recitál. Rozvod. Bože můj, já chci zpět...
Sedím hneď za dverami izby. Kreslím si, čítam. Tak trochu číham, kto pôjde okolo. Kto prvý do izby vstúpi. Hrám tú hriešnu story Johnyho a Baby s čerstvo ostrihanými barbínami. S Kenom, čo má v uchu špendlík. Zavretá s príbehmi odriekam nahlas dialógy, kým za oknami ticho šumí les. Stmieva sa. Hájenka do diaľky drobným svetlom svieti ako hlas nádeje v lesnom podkroví. Všetko, i ráno sa zdá byť vzdialené. Chvíľa vtedy zdanlivo nekonečná, a pritom moment, čo sa v živote len mihol, aby ho iný vystriedal. Obrovské sny detstva, bytie bezstarostné. Ja a moja sestra. Ležíme v posteli. Nad nami už iba vtáky slobodné.
Priveľa svetla má táto noc, azda už svitá.
Hlas nejakého spevavca prehluší môj vlastný hlas.
Hovorila som zo sna.
Som prebudená.
Dnes večer dopijem kávu svojho detsva, aby som zase raz nemohla spať. V noci budem pri Tracyho tigrovi dospievať a potom príde sivé studené ráno. Rovnaké ako včera. Ako dnes. Na iné rána nie je vhodný čas. Zostarnem zajtra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára