Utorok ráno. Mám taký sen, že bude celý tento deň čítavý. Že ho tam v parku pri kostole preležím, prespím, kde tu ľudí popočítam. Mám taký sen, že stratím tvár. Všetky farby v nej. Zostanem v svadobnom odeve Fridy Kahlo. Zelená. Džungľová, zabalená do červených makov.
Včera mi v rukách umrel Vinco van Gogh. Tisíc ráz vraciam sa do tej tmy, ktorá ho obklopovala a tisíc ráz obdivujem žltú, ktorú dokázal vo všetkom vidieť len on. Farba mučivá. Energia, jed i nádej. Falošná predstava. Špongia svetlom presiaknutá. Slnko večné. Život sám. Smädný smiech po absinte. Život bez žltej je taký nemenný. Len tupé prázdno v tvári, čo sa nevie smiať. Pocit blízkej smrti vo chvíli, keď je človek najviac živý. Keď jeho svet obklopia studené nehybné farby. Keď už nič nestačí. A ja napojená na jeho život siaham po tej obrovskej zbierke listov. Theovi ich písal. Už zajtra budú u mňa doma a predo mnou víkend čítavý. Tvorivý. Žltej v ňom šancu dám.
Štvrtkový večer. Prešla som zase raz. Prežila pracovný deň nekonečný. Škola zatvárajúc bránu za tou hromadou detských duší tú svoju dušu vypľula. Poskladaná bezducho v tme čupí. Čupím i ja. Som zmordovaná. Detský krik búši v celom mojom bytí, tie malé potvory kričia bezodne. To ticho prázdnej izby. Hotový sen. Tropické teplá nemajú konca, neznesiteľné cez deň, v noci na chvíľu svoju moc vypnú. Lepkavým tričkom tuho objatá ľahám si na gauč. Vedľa mňa hrnček kávový. Predo mnou okno a za ním stovežatá. Ticho v modro-fialovom súmraku. Obloha bez vtáka. Ani len lietadlá nehučia.
Dívam sa na hromadu pokladov najväčších. Knihy sa mi tu množia. Predstava sťahovania (sa) má desí. Toto raz povynášať bude istá smrť. Vášeň, ktorej som prepadla dávno. Pamätám si, ako som prvú výplatu minula na knihy. Ako som na jeden šup dokázala v košickom kníhkupectve nechať tritisíc korún. To ešte eury neboli. Stovka znie menej hrozivo. A predsa ju mesačne niekoľko ráz nechám v antikvariáte. Dne už temer inde nenakupujem. Použité treba pretriasť vlastným životom, poznámky cudzie rozlúštiť, pridať k nim vlastné postrehy, príbehy stokrát čítané nanovo zostrihať. Predtým, než otvorím ďalšiu knihu, jeden starý krikľavý, vášnivý, búrlivo emočný knižný svet musím do svojho sveta vytesať. Už po tretí raz zápasím s Márquezom a jeho Storočnou samotou. Už mesiace bojujem s tým, aby som si do svojej multifarebnej izbičky kúpila ďalší farebný kúsok - tienidlo lampové s Fridou Kahlo.
Piatok. Tri ranné stránky počmárané myšlienkami noci. Už sa mi v krku pení horúca káva. Už cítim iné peny. Kvety sa mi dnes budú smiať. Bo akási strohá sivá idem do ulíc. Zapadnúť v dave (nikde žiaden dav síce) sa mi zachcelo. Znovu k nám zavítali tie vodné potvory. Čajky a s nimi náznaky vetra. Trópy na ústupe. Nieto čas rozplývať sa, kým udrie deväť päťdesiat, musím byť preč. Utekám na španielčinu. Adios, milí!
Večer piatkový. Som zrelá pre posteľ. Čaká v nej Gabriel a Sto rokov samoty. Vášne latinsko-americké ma chytili. Vincova žltá mocná zbraň. Colníkova pražská výstava. Športom presiaknuté obrazy v DOXe. Rittsteinove farebné pasty na plátnach. Komorná v kine komornom. Dve nové knihy od Toussainta. Strana otočená. Už svojím svetom hýbem. Plátna som odprášila, štetce rozostavala, nádoby vodou naplnila. Ja zatiaľ málo ponúkam. Handrové vtáča čerstvo došité ako náznak kreativity po prázdnej izbe snorí, chcelo by vraj za každú cenu ladiť. Knihu si našlo. Tú najfarebnejšiu. I ja dnes takto vyfarbená, nájdená idem (si) hľadať druhý koniec dňa. Aby bol obraz zarámovaný. Aby bolo amen dokonalé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára