Sobotím

Dnes ráno stiahol ma z postele vytrvalý sen. Máta ma posledných pár nocí. Nedá spať. Sen o zdraví chce zo mňa spraviť chodiacu kondičku. Dôjsť na svitaní k Vltave a vsiaknuť do seba prvý nádych slnečného dňa. Deň uzavrieť ďalším pohybom.  Na druhý koniec starej Prahy. Pozdraviť práve prebudené slnko chôdzou, chodením slnku večerné zbohom dať. Aký to nápad preradostný. Aká len moja vôľa slabá. Nadšená varím si čaj. Pod deku k svojim písačkam sadám. 

Len čo uzavriem svoj ranný výlev myšlienok, pochybnosť vyraziť do ulíc dorazí. Pri nohách ležia včera z útrob zabudnutia vyhrabané papiere. Staré príbehy akvarelom načaté, poloprázdne s potrebou ožiť. Aspoň vzdychnúť pre ne dnes musím. Viem. Tá moja hlava zas preukrutne zápasí. Od rána plná myšlienok otravných. Teraz však plná nápadov. Nahnem sa, zodvihnem zo zeme tie načrtnuté svety a zľahka sa púšťam do tak málo obľúbených olejových pastelov. 

Až pohľad na hodiny, až hlad preukrutný vyruší môj nástrel tvorivosti. Sú dve hodiny popoludní. Som poriadne dlho mimo tohto sveta, štyri a pol hodiny za zrkadlom bez odrazov reklám, ľahká, veľkolepá ako prázdny bilboard, čo o ničom (ne)vypovedá, som tam, kde nie značí prestať vravieť: "áno, nemáš na to, nechaj to tak. Len nehybne lež, si stratená." Zablúdená jasám, dôjde mi, že som maľovala vkuse, dlho, bez prestania, farbami opitá, s krkom dolámaným nad papiermi sklonená, trochu strapatá, trochu upotená, z vlastnej tvorby dojatá, túžbou dolapená, ešte prirodzená, už ukreslená,  znovu (ach!)ako zmyslov zbavená. Smäd po tvorbe ozval sa. Tie dlhé týždne nútenia sa do pravidelných kresieb, len aby ruky nestratili cvik, aby som kresliť nezabudla stáli zato. Tá chvíľa nenútená si ma našla. Prišla dnes a zostala. 

Strihačky, šitie, farebné komponovanie. Tvorba papierová. Tvorba plstená. Na nite farebné navlečená. Zavesím dve obrovské zeleno-modré ľahké gule na svoje veľké uši a vyrazím do mesta. Ráno som slnko úspešne odignorovala, teraz je čas odmeniť telo nečistým vzduchom pražským, zato však prvotriednou atmosférou prastarých ulíc, oddýchnuť v chôdzi, zlíznuť si možno poslednú zmrzlinu. Už teplá opatrne miznú, už nám svet pred očami chladnie a jeseň studená hlási, že má hlad. Že sa jej farbiť listy zachcelo. 

Som naspäť. Do sveta gaučového bezpečne vrátená. Schodená z ulíc vydláždených mačkohlavami prirýchlo polievku kačaciu chlípem. Hladná som, otočím misku ešte raz. Pridám chlieb s maslom, klasiku, čo nikdy nezradí, pohár mlieka a tekvicové semienka ako bonus. Chvíľu len mŕtvolne ležím. Z tej zmesi chutí čudno mi je. Žalúdok drahý, buď ku mne milostivý, dopraj telu spánok bezfarebný, aby sa ráno odhodlalo slnko privítať. Aby som ďalší sen premenila...