Stáť celé hodiny medzi sklami nepohnutá. Predbehnúť mesiac v okne. Vstať, odtiahnuť záves a pozrieť mu priamo do očí. Mlčať pritom ako tie tichá za oknom. Už ani o pohyb viac, už žiaden dotyk, zvuk, nič, za mňa dnes prehovorí tá zavše iná, nespavá duša Toyen: "Vidím, neboť je noc."
Tma farby dňa nepozná. Noc ponorená do temna tvorí vlastné odtiene. Bez kontrastu, nejasne, bezhlavo. S prekvapením v ráne. Vo farbách, v mojom malom laboratóriu nekonečne veľkých predstáv, v obrazoch, čo vypovedia mnoho. Do tmy sa ľahko vraví. Otváraš ústa naprázdno, povieš, čo chceš bez jediného slova.
Je skoré ráno. Sotva sedem. Izba za fialovým závesom zíva polotmou, tichom, cerí zuby na ťažké mraky zachmúrenej oblohy v ultrapomalom pohybe.
Ležím v tej svojej lietajúcej posteli, nebo mám nadosah. Nado mnou pár centimetrov prázdna a ťažký široký biely strop pokreslený časom. V tenkých kresbách nekonečný snehový závej a boriaci sa vlk. Len jeho hlava trčí nad čiarou. Nad pár linkami rozľahlej snehovej krajiny maličký pohyb. Múdrosť osamelého vlka ľahká ako maková hlavička. Cinká smelo. Ide si po nový príbeh do mojich snov.
Krátko po desiatej. Nedokážem obsedieť. Vstanem. Varím si už druhú dnešnú kávu, zalievam mliekom, pijem pomaly. Teraz zas sedím pod dekou. Ďaleká. Vzdialená. Už celé hodiny hľadím na farby. Pohnúť sa nedá smerom k nim. Paralyzovaná oblizujem tanier sladký po čokoláde. Azda ma táto chvíľa pohne k činom iným.
Zvlášt "krásne" sú tie nekonečné dni po dlhom boji, keď v noci nespím. Keď len ticho, nepokojne pretrpím svoju nespavosť. Keď nad ránom spriesvitnie celá tá tma a ja sa v nej stratím dokonale. Keď zobudením zabudnem všetky svoje sny a podľahnem próze všedností. Keď vystrčím nohu spod periny a vletím do prázdna. Do izby plnej polnočných príbehov. Neviditeľných, čo chú na obraz. Vyfarbím zo dva dnes. Utnem im čiernu podstatu, vyzlečiem telo z nehybných nočných šiat a začnem dnes. Takto. Tu. Lebo musím. Lebo chcem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára