Víkendy vždy vyjdu ináč než si ich predstavujem. Nerobím si plány, ale budujem v hlave bujné predstavy o tom, čo všetko by bolo krásne stihnúť. Nikdy nestihnem. Nikdy sa k tým zrealizovaným snom a túžbam spokojná nepritúlim.
Je nedeľa. Jej koniec nablízku. Pre mňa deň, ktorý kedysi začínal skorým vstávaním, kostolom, pokračoval vyčkávaním na obed pri telke, motaním sa po kuchyni, prípravou šalátu, lenošením na gauči, v izbe pri knihe, popoludnajším spánkom, prechádzkou. Nekonečnými hrami na dvore. Zákuskovými návštevami, kavičkovaním, čajíkmi sa uzavrela poézia nedele a nastala smutná próza. Koniec a pondelkové "svrbičky". Pyžamovo nahodená v posteli som myslela na modré pondelky. Na všetky tie pondelky, čo mám pred sebou.
Ja nemám rada nedeľu. Kvôli tomu smútku v jej závere. Azda to stále takto cítim. Dnes ale tento môj víkendový koniec svieti inak. Len čo mi uschnú vlasy, vymocem sa odtiaľ do postele. Prestanem počúvať nostalgické nahrávky starej americkej muziky a nakloním ucho k šumom spiaceho mesta. Vietor snaživý. Lásky nemenné. Všetko sa zastaví a ja si pozriem film o mne, čo pokračuje inak než som čakala.
Fotkami dotknem sa včerajšej soboty. Inej než zvyčajne pražskej. Malomestskej, jarmočnej. Stredovekého kolotoča na mechanický ľudský pohon, balónového šťastia malej Barunky. Nekonečného detstva. Radosti z jedla. Z prírody. Z toho, že inakosti prídu vždy nečakane.
A veru, príjemne nečakané to bolo. Aj vďaka slnku, čo všade naokolo svetielkovalo posledné tohtoročné letné teplá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára