Vyľudnená pražská nedeľa sa zrána ukrýva v stonajúcej, k zemi naklonenej aleji. Tajomstvá vtáčat začínajú ďaleko. Končia však nad našimi hlavami, v tieňoch vysokých striech. Netušíme ich, mĺkvo sa staráme len o tie svoje.
Tiché ticho v stromoch. Len smútky noci sa nad hlavami nesú. Blúznia ako desiatky hladných partizánov v zalesnených diaľkach. V páľave slnka trpia. Smejú sa. Stratení sú. Očisty sa im zachcelo. Prosté jedlo, hlt, dva, dúšok vody, rozviazaný dážď. Nikde však ani živej duše. Ulica rušivá, prázdna, ustaraná. Jej dokonalý obraz si len predstavujem, sústredenie kazí kolóna zaparkovaných áut. Dvojitá. Jedna naľavo, druhá napravo. Vyhasnuté stroje mŕtvo stoja naproti sebe a čakajú na nový štart. Už ráno vyrazia zaprášiť parkoviská pražských officov.
Kým večer (v)padne do nastavenej dlane prvá zúrivá dažďová kvapka, zažijem krásny deň. Slnečný, zelený, kvetový, objavný, dotykový. Medzi popísanými múrmi, medzi hradbami. Staropražský. Novomestský. S tmavosivou hlasnou bodkou na záver. Až búrka zmyje z tváre všetky tie doterajšie slnká a nastaví prázdnu plochu novému dňu, ja (d)opíšem krátky príbeh spomienky dlhej, vlasovej...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára