How to be nice in Nice

Mačkám tubu krikľavej tyrkysovej vodovky do indigovomodrej tmy. Nie som na papieri, letím nad morom. Pristávam, dolietam. Je pondelkový podvečer a mne sa vôbec nechce smiať. Hotel v centre Nice páchne po plesni. Plesnem presne dvakrát a zlý pocit sa rozplynie. Zelený chlieb z kuchyne ho(s)tela sa rýchlo stratí a vzduch chytí nový šmrnc. More mi zavonia. 

Šmykľavé päty, pocity nerovnováhy s rozmačkaným záverom. Odtlačky kamienkov v koži na zadku. Na lýtku, lakti, na stehne. Liečim ich morskou penou. Suchý kašeľ mokrým kloktaním. Obsah soli zvýšený o sto percent. Budem ako dobrá domáca vyúdená slanina. Aj farebne sa začínam podobať. Mastná dvadsiatka nestačí chrániť, čo sa zachrániť nedá... Škvarená som, ja, ľahkohnedá oškvarka. 

Presvitajú cezo mňa. Sú dvaja. Sme traja. Bojíme sa spolu tmy, visíme na sebe, zúrime, keď nie sme aspoň chvíľu sami. Trpíme svoje maniere, hryzieme si do jazyka, keď nám čosi nesedí, sedíme na vlastnej úprimnosti, keď máme svoj deň. Každý z nás inokedy. Trochu zvláštny dnes. Nikdy nie naraz, aby to získalo punc ešte väčšej zvláštnosti. Aby tí dvaja mohli zhrozene a triezvo pozerať na ten tichý pokles ducha. Na to slovo, čo sa predralo. Na ten úsek vytrhnutý z kontextu "normálnosti". Priateľstvo. Divé, úprimné, melancholicky veselé. To naše. 

Strávila som nádherných sedem dní s dvoma najkrajšími ľuďmi. Aj keď sme mali občas tmu, svetlo (za)presvitalo. Jasne, dožlta. Nedalo inak, rozosmialo nás. Napokon vždy.

Za umelými mihalnicami vždy trčia unavené oči. Trochu klipkajú, trochu slzia. Niekedy sa prebúdzajú zlepené. Obsahujú množstvá červených tenkých cestičiek, čo nemajú smer. Len odkiaľsi idú. Nikam však nevedú. Také sú aj naše predsudky voči iným kultúram, krajinám. Prijímala som máločo. Nechápala postávanie zgrupených černochov, moslimov, cigánov. Vonku tma, v ich tvárach tiež. Nazdávala som sa. Dívala sa im do očí, či zbadám tú ich nestráženú divokosť. Divoké som však mala len sny. 

Nice si stráži tú svoju zaprášenú majestátnosť a zastiera ju novým neporiadkom. Aby tam náhodou neprišlo ešte viac "náročných". Zbohatlá pravá strana verí tej chudobnej vľavo len ťažko a hotely temer natlačené do mora pozdĺž promenády netušia vôbec nič. Niektorí z turistov dovolenkárov ani len neopustili pláž. Iným neustále behali po rozume cesty. Do Saint Tropez, Monaca, okolitých dedín, hôr, skál, do svetlých víl nad mestom. 

Azúrovo nezúrivé dni som mala. Z vrecák sa mi sype soľ a vo vlasoch mi tuhnú južnoteplé spomienky plné ajrodynamických kamienkov, na ktorých sa trpiteľsky plážuje a tej najkrajšej zúrivo modrej vody. Ukloktaná, vydýchaná. Navrátená som.